Rána bývajú rôzne. Niekto ich neznáša, iný ich zbožňuje. Ja som skôr z tej prvej kategórie a pokiaľ nemusím, ostanem ležať v posteli, až kým sa tam nezačnem nudiť. Vtedajšie ráno však bolo iné. Nespal som v posteli, ale v stane. Boli sme kdesi pri Sivej Brade, neďaleko Spišského Podhradia a v diaľke bolo vidieť Spišskú Kapitulu a majestátny Spišský hrad.
Spalo sa pomerne nepohodlne. Boli sme nejak z kopca, šmýkalo sa, navyše sme spali na drobných borovicových šiškách, takže jedinou mojou záchranou bola nafukovacia karimatka, ktorá ako tak tlmila nepríjemný pocit od zeme. Jednoducho nedalo sa späť a tak som len počítal ovečky do rána. Blížila sa pol šiesta hodina a mňa to tam už prestalo baviť, tak som v tichosti zobral bundu a fotoaparát a vybehol von.
Vyšiel som z nášho „doupě“ na cestičku, ktorá viedla od Sivej Brady, smerom na Spišskú Kapitulu. Išlo o cestičku, ktorá je súčasťou Spišského Jeruzalema – systému stavieb, ktoré predstavujú akúsi religióznu krajinu. Koncepcia teritória pripomína skutočný Jeruzalem, takmer v mierke jedna k jednej.
Hneď pri príchode na cestičku sa mi naskytol takýto nádherný pohľad:
Obloha hýrila pestrými farbami. Ružová prekrývala oranžovú a ja som sa začal tešiť z toho, že som sa v noci nevyspal a mohol tu takto ráno pobehovať s fotoaparátom. Prišiel som k jednej z kaplniek Spišského Jeruzalema:
Čas na mobile ukazoval 5:38 a ja som akurát kráčal k neďalekému rázcestiu, aby som si obzrel okolie:
Jemný studený vetrík, chladný od včerajšej noci pomaly ustával a začali sa objavovať prvé lúče svetla:
Dal som si dole bundu a vybral sa k ďalšej z miestnych kaplniek. V pozadí sa nádherne týčil Spišský hrad, ktorý pomaly zohrievali teplé lúče ospalého slnka:
Blíži sa šiesta hodina a lúče slnka začali vykúkať spoza kopcovitý horizont. Všetko naokolo sa zalialo do sýtych oranžových farieb:
Je pár minút po šiestej a ja sa vyberám naspäť. V ten deň nás čaká ešte bohatý program, tak sa netreba zdržovať. Už len zobudiť kamarátku, ktorá teraz okupuje celý stan a nemusí sa v ňom tlačiť so mnou. Cestou si opäť fotím kaplnku. Je zaujímavé ako počas pár minút dokáže zmeniť farbu. Pred pol hodinou mala ružovo-fialový nádych, teraz hýri oranžovo-žltými farbami:
Robím si posledný záber. Slnko vykukujúce spoza kaplnky, nech to má „grády“ a utekám do stanu:
Pred stanom už počujem nejaké zvuky, ktoré z neho vychádzajú. Výborne! Nemusím aspoň nikoho budiť. Kamoška je už isto hore. Akurát premýšľam, kto sa mal dnes ráno lepšie. Predsa len, kvôli niektorým nádherám, čo nám príroda dáva sa oplatí privstať. Alebo nespať vôbec ;)