Prístrešok s posedením pri rozhľadni. Vo vnútri je možne núdzovo prečkať noc. Je krytý strieškou a chránený pred vetrom z dvoch svetových strán.
Zvláštnosťou tejto časti Kysúc je, že v podstate od Makova až do Čadce, ak pôjdete autom, budete neprestajne prechádzať cez železničnú trať. Navyše ťažko rozoznať hranice jednotlivých obcí, pretože sa neustále pohybujete v zastavanej oblasti. Tento dojem bude podčiarkovať i neprestajná 50tka v obci, ktorú musíte dodržiavať (až na zopár výnimiek). Je to vcelku otravné...
V osade Turkov sme zaparkovali pri skupine odpadových košov, resp. pri drobnej autobusovej zastávke. Jedná sa o konečnú alebo minimálne obratisko autobusov, pretože ďalej sa už začínal les. Výstup z auta sprevádzal hluk, nakoľko neďaleko lesníci nakladali spílené stromy na nákladné auto.
Pri smetných košoch. Kdesi v týchto miestach sme odparkovali auto, pri čomsi, čo pripomínalo autobusovú zastávku.
Začiatok trasy v osade Turkov. Vychádzali sme z Turkovskej cesty v Turzovke. K rozhľadni viedla žltá turistická značka.
Vybrali sme sa teda na túru príjemnou lesnou cestičkou. Išlo skôr o širšiu asfaltku lesom, ktorou z času na čas prešlo auto. Smer k rozhľadni udávali žlté šípky a značenia na stromoch. Vonku dosť pražilo slnko a tak nám prechádzka pod stromami výsostne vyhovovala. Okrem iného si niektorí členovia našej družiny všimli jedlé huby, ktoré boli sporadicky roztrúsené po lese popri ceste. Tak sme sa rozdelili na dve skupinky – hubárov a nehubárov. Tí, čo sa vyznali, hľadali huby na jedenie a tí, čo sa nevyznali, sa robili že tiež hľadajú jedlé huby, no väčšina z nich na jedenie nebola, prípadne len na poslednú večeru :).
Šiel s nami aj Peťo, ako cestovateľská ikona mnohých našich výletov. Z času na čas ho spomenieme aj v článkoch na PlanetSlovakia.sk. Nedávno sa sťažoval, že ho vykresľujeme ako letargickú postavičku, ktorej sa nechce šliapať do kopca. Reku, že však aj niečo pozitívne by sme o ňom mohli občas napísať. Tak teda, Peťo je milý a dobrosrdečný chalan (Peťova poznámka: nehovoril som nič o tom, že máš klamať!). No a veľmi pozitívne môžeme zhodnotiť aj jeho aktivitu pri hľadaní húb. Skutočne sa veľmi snažil a ako nehubár našiel v lese veľa zaujímavých húb. Bohužiaľ boli väčšinou nejedlé, v pomere asi 99 ku 100. No nevzdával sa, a keď našiel konečne jedlú hubu, oči mu zaiskrili nefalšovanou detskou radosťou. Za jeho vytrvalosť, a to aj napriek nezdarom, mu patrí všetka úcta a sláva!
No ale späť k vážnym veciam. Počas výletu k Mikovčákovej rozhľadni sme si teda čas krátili zbieraním húb. Po ceste sme narazili i na miestneho hubára, už postaršieho pána v dôchodkovom veku, ktorý sa zadúšal, že húb je akosi pomenej. Stručne nám vyrozprával svoje hubárske zážitky a klasicky vypichol zopár svojich hubárskych úlovkov veľkých rozmerov. Nakoľko mu zrak už tak neslúžil a okuliare si zabudol doma, poprosil nás i o identifikáciu svojich úlovkov, s čím mu hubári medzi nami radi pomohli a, ktohovie, možno mu tým i zachránili život :).
V lese. Pohľad na flóru miestneho lesa
Pozoruhodný hubovitý útvar. Pekne si vyrastal zo spadnutého kmeňa stromu
Domov sme si priviezli zopár húb. Ak by bolo viac času, tak by sa po ceste dal pokojne nazbierať aj plný košík.
Onedlho sme dorazili ku križovatke, kde sa žltá turistická značka prudko stočila južným smerom. Tu sa aj asfaltka zmenila na klasickú lesnú cestičku, ktorá však bola dosť rozblatená, a tak sme skôr využívali okraj cesty, ktorý bol priechodnejší. Tu sa nič zaujímavé neudialo a zhruba po štvrťhodinke sme vyšli z lesa. To sa nám už v úzadí črtala stavba vysielača, ktorý stojí neďaleko rozhľadne. Vybrali sme sa tým smerom po peknom hrebienku vrcholu Kamenité a čochvíľa sme sa ocitli pri Mikovčákovej rozhľadni.
Pri rozhľadni bol vybudovaný oku lahodiaci prístrešok, čo nás milo prekvapilo. Vedľa neho bolo ohnisko, a v ňom a okolo neho trochu viac odpadkov, ako by bolo zdravé a estetické (týmto apelujeme aj na našich čitateľov – správajte sa v prírode tak, aby ste sa na tieto krásne miesta mohli vracať aj v budúcnosti a nájsť ich rovnako nedotknuté ako v minulosti!). Po veľmi krátkej obhliadke okolia sme sa hneď vydali do útrob rozhľadne. Zistili sme, že je vcelku maličká. V podstate taký domček na stračej nôžke, ktorý však pekne zapadal do koloritu krajiny.
Výhľady nás zaujali, najmä Mira s Alenkou, čo sú v princípe „pseudo-domáci“ Kysučania, hoci s trvalým bydliskom v Bratislave. Debata z vyhliadky na rozhľadni sa preto niesla hlavne v duchu, čo, kde je, aký vrch a pohorie trčí tam, a na čo sa to vlastne pozeráme onam. Najviac pozornosti si vyslúžila tajomná rozhľadňa, veľmi nezreteľne čnejúca ponad kysucké kopce. Prebehli medzi nami dohady a diskusie, čo to môže byť. Po použití objektívu s 30 násobným zväčšením sme nakoniec usúdili, že sa jedná o rozhľadňu na Luboch, neďaleko Melocika. Tento dohad sa však ukázal pravdepodobne ako mylný a po domácej analýze fotiek sa prikláňame skôr k názoru, že sa jedná o Zarúbanú Kýčeru.
Vyhliadka z Mikovčákovej rozhľadne. Vyhliadka je dosť priestranná a bez problémov sa sem zmestí viacero ľudí
Po výhľadovej seanse sme sa rozhodli preskúmať širšie okolie. Obďaleč sa nachádzal pekný strom v štýle jarabiny, pod ktorým bol drevený smerovník. Tu sme našli aj zopár malín. Trochu ďalej sa zas pásli kravky na miestnej lúke, no hneď ako nás zbadali, kamsi sa rozutekali. Najmä na zlosť nášho dvorného fotografa Vaša, ktorý sa ich vydal, túžiac po malebnej fotografii v prírode sa pasúcich kráv, nenápadne naháňať. Nech ste však už o kravách počuli čokoľvek, úplne hlúpe nie sú a tak sa mu, hanblivky jedny, neustále pred objektívom skrývali, až nakoniec sklamane rezignoval.
Pár sto metrov pod rozhľadňou cestou späť nás prekvapila drobná kamenná kaplnka uprostred dvoch stromov. Ak by mal niekto záujem, tak na plôtiku tu niekto sušil pracovné rukavice. Pri troche šťastia ich tam možno ešte nájdete.
Pod jarabinou. Dali sa tu nazbierať i maliny, no úroda bola mizerná
Kravky sa pasú. Zhruba 200 metrov od rozhľadne sa pokojne páslo menšie stádo kráv. Teda až do momentu, kým nás nezbadali a nerozutekali sa kamsi do lesa.
Na plôtiku boli nastoknuté pracovné rukavice. Ktovie, možno sú tam doteraz.
Od kaplnky sme sa už rezkým krokom pobrali späť k autu a viedli vtipnú debatu o tom, že by bolo fajn nahrávať si hovorené slovo zo zážitkov počas cestovania Slovenskom. Vytiahli sme teda mobil a začalo nahrávanie súpútnikov, pýtajúc sa na dojmy z dnešného výletu. Skončilo to pomerne zvláštne, keďže Miro začal mať siahodlhú filozofickú debatu o jeho zaparenom „medzinoží“, ktoré mu spôsobovalo značné muky počas celej túry. A tak na miesto zhodnotenia zážitkov z výletu, sme skôr dostali poučenie o tom, ako nezanedbávať tie miesta na tele, kde sa navzájom dotýka pokožka pokožky. A to najmä ak sa tam vyskytlo nejaké zranenie... Síce sme sa na jeho chôdzi, ktorá vyzerala, akoby mal medzi nohami neviditeľného koňa, bavili, no jej úspešné absolvovanie v takýchto sťažených zdravotných podmienkach nás nenechalo chladnými a tak aspoň takto spätne Mirovi venujeme titul „Železné gule Mikovčákovej rozhľadne“ :).
Ošetrenie zranenia. Aj banálny výlet sa môže zmeniť na neúprosný boj o holý život. Najmä ak podceníte nedoliečené zranenie..