Terén a rebríky v Jánošíkových dierach.
Trasa nášho okruhu cez Veľký a Malý Rozsutec: Biely Potok - Dolné diery - Podžiar - Horné Diery - sedlo Medzirozsutce - Veľký Rozsutec - sedlo Medzirozsutce - Malý Rozsutec - Podrozsutce - Biely Potok
Rozhodli sme sa vyraziť skoro ráno, v podstate krátko za úsvitu z kempu pri Nižných Kamencoch, ktorý nám mimochodom poskytol veľmi príjemné nocľažisko v stane. Na okraj podotkneme, že ubytovanie je tu možné i v pekných chatkách, čo sa však finančne oplatí využiť najmä väčším skupinám. Z kempu sme sa veľmi rýchlo dopravili autom do Terchovej, pričom sme zaparkovali pri Hoteli Diery v časti Biely Potok. Upozorňujeme, že parkovisko je platené a v sezóne sa veľmi rýchlo zaplní. Celodenný parkovací lístok si možno zakúpiť v automate.
Vyraziť skoro ráno je celkom logické, ak sa chcete vyhnúť masám turistov v Dierach, horúcemu slnečnému dňu, ktorý nás podľa predpovede čakal a taktiež z dôvodu dostatočnej časovej rezervy na tak dlhej túre, ktorej trasu sme kompletne vlastne ani nepoznali. Z parkoviska sme po modrej značke postupovali svižne a čoskoro sme sa ocitli v úžasne príjemnej klíme Dolnýchdier. V horúcom lete toto miesto pôsobí, akoby tu bola pustená klimatizácia. Nebyť davov turistov, je to jedno z top miest, kde sa môžete ukryť pred letným výpekom v mestách. My sme síce stretali najskalnejších ranostajov, no tých bolo zatiaľ iba minimum a prechod Dolných dier bol absolútne príjemný. Ihneď nás pohltila atmosféra tiesňav, plná žblnkotajúcej vody. Z pokojného výstupu nás prebrali, až pretekári Malofatranskej stovky, ktorí sa tu práve v tento deň ponevierali v ultralightovom oblečení. Niektorí už za sebou mali dve hodiny pochodu a ešte mnohonásobne viac pred sebou. Tento diaľkový ultrabeh totiž ponúka varianty v dĺžke 50, 100 a tažko uveriteľných 180km.
Bežci nás počas výstupu Dierami non-stop predbiehali, no nebolo to nič problematické, akurát sme sa museli sem tam uhnúť. Pochod nám pekne ubiehal. Táto výstupová trasa k Rozsutcom sa ukazovala paradoxne ako minimálne náročná. Je tomu tak vďaka neustálym možnostiam čosi objavovať. Prírodných krás je tu neúrekom a tak človek rýchlo zabúda na námahu spojenú s výstupom. Keď sme sa odrazu ocitli na Podžiari, ani sme nemali potrebu sa zastavovať v neďalekom bufete. Kráčali sme ďalej rovno do Horných dier. Čakala nás ďalšia krásna sústava vodopádov, skalných stupňov a rebríkov. Turista tu má naozaj čo obdivovať, len sa treba mať na pozore pred pošmyknutím. Pád by tu mohol byť fatálny. Neskôr sa terén zmiernil a my sme vykukli na čistinke Pod Pálenicou a neskôr, keď sa terén ešte viac otvoril, sme sa konečne dostali do sedla Medzirozsutce, kde sme naďabili na početnejšiu skupinku turistov. Možno vyrážali zo Štefanovej, ktorá rovnako dobre poslúži ako nástupový bod na Rozsutce, hoci vynecháte úsek Dolných dier, čo je z nášho pohľadu škoda.
Tým, že turistov i bežcov Malofatranskej stovky zjavne pribúdalo, rozhodli sme sa najskôr absolvovať vrchol Veľkého Rozsutca. Zdal sa nám totiž populárnejší a nechceli sme sa na ňom tlačiť s masami. Výstup sa nám zdarne podaril a mali sme šťastie na prekrásne výhľady. Na vrchole sa striedalo množstvo turistov i účastníkov stovky a na zostupe sme ich stretali ešte viac.
Okruh Jánošíkovými dierami cez vrcholové strminy Veľkého Rozsutca.
Zaslúžené selfíčko na vrchole Veľkého Rozsutca. Túra na tento kopec je azda najkrajšia práve cez Jánošíkove diery.
Vrcholové partie Veľkého Rozsutca. Až sem vás môže doviesť krásna túra Jánošíkovými dierami.
Odmena v podobe super výhľadov z vrcholu Veľkého Rozsutca po prekonaní výstupu Jánošíkovými dierami.
Po zostupe z Veľkého Rozsutca sme sa zo sedla Medzirozsutce vybrali k vrcholu Malého Rozsutca, čo je v podstate krátky rýchlovýstup s jednou technickou pasážou v podobe mierne exponovaného žľabu zaisteného reťazou. Stretli sme tu i rodinku s deťmi, ktorá to bezpečne zvládla. Po vychutnaní výhľadov z vrcholu sme sa rozholi preskúmať zostup po zelenej značke na samotu Podrozsutec. Tento zostup viedol po šotolinou pokrytom strmom chodníku, spočiatku dokonca zabezpečenom oceľovými pomôckami. Neskôr chodník pokračoval lesom, no bol stále strmý a nie príliš príjemný. Na rozdiel od Jánošíkových dier nebol ničím mimoriadne zaujímavý. Bol to jednoducho zostup strmým lesným terénom. Výhodou bolo azda len to, že bol skrýtý v tieni. Keď sme nakoniec vykukli v Podrozsutci, veľmi nás potešila existencia koliby resp. bufetu drevenicového formátu s názvom Zaťkov dvor. Je to veľmi príjemné miesto uprostret samoty s viacerými drevenicami, kde sa môžete najesť klasických polievok a dokonca robia aj pizzu. Páčilo sa nám tu, no ešte nás čakal zostup na Biely potok. Zvyšok trasy prebiehal lúkami a lesom a zo Zaťkovho dvora to ešte hodnú chvíľu trvalo.
V popise nášej túry zámerne neuvádzame konkrétne časy, pretože takýto okruh by mohol rôznym typom turistov trvať rôzne dlho. V zásade ide o plnohodnotnú dennú túru, hoci výkonnostní turisti by ju mohli zvládnuť i za pol dňa. My túru oporúčame vykonať v smere ako sme ju absolvovali my. Vyhnete sa tak nekonečnému výstupu po zelenej značke na Malý Rozsutec relatívne nudným terénom a v častiach, kde zvykne byť enormné množstvo návštevníkov budete omnoho skôr a oveľa lepšie si ich vychutnáte.
Výstup po reťaziach na Malý Rozsutec v rámci okruhu cez Jánošíkove diery.
Túra cez Jánošíkove diery až na vrchol Malého Rozsutca je odmenená skvelými výhľadmi, no vyžaduje značnú kondíciu.