Pohľad na rozhľadňu pod Kamzíkom. Takto sme ju videli z nášho nocľažiska. Zhodou okolností sa nad ňou akurát nachádzal Mesiac :)
Výlet sme začali krátkou návštevou televíznej veže a spravili zopár fotiek. Tu sme stretli nemecky hovoriacich turistov, ktorí si chceli spraviť niekoľko záberov vysielača. Následne cestou po červenej značke sme našli miesto so zaujímavými balvanmi, ktoré sme pracovne nazvali Kamzičie bobky :). Je to miesto v lese a je tu ohnisko. Tu možno spomenúť, že celkovo Malé Karpaty v oblasti Kamzíka a Železnej studničky ponúkajú veľké množstvo miest, kde sa dá opekať. Často je pri ohnisku vybudovaný aj akýsi núdzový altánok, kde sa môžete skryť v prípade nepriazne počasia, alebo v ňom prespať.
Od Kamzičích bobkov vyrážame ďalej. Krátko nato takmer knokautujeme bežca s batohom, ktorý sa znenazdajky zjavil od chrbta. Bežcov je v týchto miestach požehnane. Často stretnete aj cyklistov na horských bicykloch.
Televízna veža na Kamzíku. Po ceste smerom na Americkú lúku sme sa zastavili pri tejto "kultovej" budove. V budove je reštaurácia s peknými panoramatickými výhľadmi.
Posedenia v okolí Kamzíka. Lokalita je známa množstvom miest s ohniskami. Ideálne miesto na opekačku.
Vyberáme sa ďalej a po pár minútach už sa nám odkrýva inkriminovaná lúka - Americké námestie. Dominuje mu pekná trávnatá plocha, avšak tentokrát extrémne rozrytá od diviakov. No a práve tu plánujeme prespať. Vyhliadková veža sa už týči na okraji lúky a tak nečakáme a ideme preskúmať túto novinku.
Ukazuje sa, že výhľad je obmedzený a v podvečenom opare nie je až tak extra zaujímavý. Ešteže slnko akurát zapadá a tak má obloha aspoň pekné farby. Návštevníkov zrazu pribúda a cítime, že na rozhľadni aj s batohmi trochu zavadziame, tak sa poberáme dole.
Je čas rozložiť si spanie a navariť niečo v ešuse. Po výlete s hrôzou zisťujeme, že náš ešus vážil takmer 600 gramov, pričom rovnako veľký titánový má len niečo cez 100 gramov. No prosto nočná mora lovca gramov. Poživeň z ťažkého ešusu však chutila rovnako ako z toho ultraľahkého a tak sme vďační.
Jesenné potulky už nie sú také príjemné ako letné. V chladnom vzduchu začíname nervózne prestupovať, ba až tancovať. Zima je. Celty a karimatky už sú rozložené. Americká lúka je pekným miestom na táborenie (jedno z tých najkrajších a najdostupnejších, aké si môžeme takmer priamo v meste priať). Na klasický oheň dnes doslova kašleme, je zima a nechce sa nám smrdieť :). Cieľom je čím skôr zaliezť do spacáku.
Pred tým spravíme ešte pár fotiek z nočnej rozhľadne. A to je ten moment! Nočný pohľad na Bratislavu z tohto miesta to už je niečo celkom iné! Za denného svetla síce zaujal pohľad na Dunaj s Vodným dielom Gabčíkovo, ale noc je noc. Vysvietený Bratislavský hrad a Slavín, to už je trochu iná atmosféra. Vážne je to fajn pohľad. Je tu aj veľký kľud. Po západe slnka tu už totiž nebolo ani nohy. Jediný ruch je počuť z mesta. Počuť je aj v noci. Nad ránom o čosi menej.
Pri pobehovaní po rozhľadni je dobré v noci nezabudnúť na čelovku! Porobíme pár fotiek a sunieme sa do pelechu. Bukvice a žalude lákajú diviakov, no dúfame, že prví koho stretneme, budú ranní bežci a psíčkari a nie diviačia rodinka
Nočné výhľady. Nočná, rušná Bratislava. Zvuky mesta sme vcelku intenzívne vnímali počas prespatia. Najvýraznejší bol asi hluk vlaku, ktorý z času na čas prešiel okolo.
Presne toto očakávanie sa aj naplní. Noc je studená, ráno je na tráve námraza. Muselo byť okolo nuly. Po dvoch litroch tekutín z ešusu, počas noci beháme k stromu. Nikto z nás moc nespí. Užívame si pobyt pri veži naplno. Celé genius-loci. Vrátane čudného kvákania vtáka, čo ráno pristál na strome nad nami. Celý čas sme (ne)dúfali že narazíme na diviakov, narazili sme však len na tohto vtáka, ktorý nám vyspevoval priamo nad hlavami. Možno lietajúci diviak? :)
Zima bola riadna. A tak vstávame ešte pred východom slnka, aby sme si následne užili jeho príchod. Pri pohľade z tunajšej veže je to pekné divadlo. Bratislava bola v mierne hmlistom opare, čo trochu limitovalo výhľady. Východ slnka bol však príjemný a prvé lúče svetla na nezaplatenie.
Ranná Bratislava. Slnko sa pomaly prebúdza k životu. Na rozdiel od Bratislavy, ktorá je v miernom melancholickom opare.
Je ráno, balíme "kufre". Noc bola chladná, ráno ešte chladnejšie. Moc sme toho nenaspali, ale na to už sme zvyknutí :)
Ako prvých sme nad ránom stretli bežcov, ktorí si privstali. Rezkým tempom prebehli celú Americkú lúku a nad rozhľadňou sa ani nepozastavili. Zrejme ju už poznali. Narazili sme tu aj na párik v zrelšom veku, ktorý venčil psov. Prišli si obzrieť rozhľadňu. Milá pani sa k nám pristavila a porozprávala, ako na týchto miestach z roka na rok pribúda diviakov a spomenula aj nejaké zážitky s nimi. Ešte sa spýtala, že či sme tak skoro vstávali kvôli výhľadom z rozhľadne. Tak sme jej povedali, že sme tu pre istotu aj prespali.
Následne sa vyberáme domov k autu, k rodinám a do postele dospať prebdenú noc. Po ceste sme ešte narazili na pamätník venovaný padlým vojakom z roku 1866 a vyrážame. Auto v noci nikto neukradol :) Celý tento minipríbeh je dôkazom, že za zážitkami netreba cestovať tisíce kilometrov. Postačí skrátka vyraziť a nezostať sedieť doma. Je celkom jedno ako ďaleko.
Pomník padlým vojakom z roku 1866. Pri návrate k autu sme prešli okolo tohto pomníka