Pomník s plôtikom. Je zasadený na okraji lesa nad obcou Prestavlky
Do Prestavĺk sme prišli asi štvrť hodinku pred západom slnka. Na našu škodu bolo akosi zamračené a sparno. Postupne sme sa zmierovali s tým, že cukríková obloha nás dnes nečaká, no boli sme aspoň zvedaví, čo je to za „haluz“ - ten Pomník starých mládencov. Auto sme odstavili pri miestnej krčme, z ktorej sa občas ozval neartikulovaný zvuk, buďto od nejakého námorníka, alebo domáceho štamgasta. Po chvíli sme objavili rázcestník pri autobusovej zástavke a vybrali sa smerom ktorý ukazoval.
Autobusová zastávka v obci Prestavlky. Minitúru k Pomníku starých mládencov môžete začať práve tu
V obci bol podvečerný kľud, no sporadicky nás minulo niekoľko dedinčanov, ktorí po nás čudne zazerali. Prekvapilo nás, že sme nepočuli štekať, či vrčať žiadneho psa, ale za to sme videli množstvo mačiek. Jedna sa k nám odvážne priblížila a začala s Peťom nebezpečne laškovať. Najviac jej robilo radosť obtierať si chvost o jeho stehno. Možno vycítila, že sa jedná o starého mládenca!
Po tejto epizódke sme pokračovali v ceste, naďalej sa čudujúc neobvykle vysokému množstvu tunajšieho osadenstva cíc. Na konci dediny pozeráme smerom na najbližší kopec, či tam náhodou neuvidíme siluetu pomníka. A skutočne, našli sme. Peťo zamrmlal, že je to akosi ďaleko (v skutočnosti asi 10 minút chôdze). Na jeho ponosy som si však už za tie roky a kilometre spoločných túr zvykol a väčšinou ich automaticky môj sluch filtruje ako šum, ktorému netreba venovať väčšiu pozornosť. Okrem toho poslednú hodinu hundre aj tak na úplne všetko. Nanajvýš tak tá mačka ho na krátko vytrhla z tejto ufrflanej nálady.
Kráčame si ďalej, pomaly máme dedinku za chrbtom a vstupujeme do lesa. Po pár minútach si všímame, že sa z lesnej cesty oddeľuje menší chodníček. Pravdepodobne bude viesť k pomníku a tak sa po ňom odvážne vydávame. A nemýlili sme sa. Zrazu sme sa ocitli na upravenej lúčke medzi stromami. Vidíme tu ohnisko a nejaké lavičky. Dokonca tu dobrí ľudia zanechali aj palice na opekanie. Škoda len, že nemáme špekačky.
Pri ohnisku. Skvelé miesto na opekačky s pekným výhľadom
Na okraji lúčky je samotný pomník. Nie je veľmi vysoký a ma bizarný tvar. Robím si zopár fotiek a Peťo medzitým lamentuje nad nápisom, ktorý je do pomníka vrytý. Akosi s ním nie je spokojný, asi sa mu nepáči štylizácia slov, alebo jeho myšlienková podstata. No ťažko povedať. Analýzu nápisu dokončí slovami, že text nedáva zmysel.
Pri pohľade na pomník nás napadla idea, že by sme si založili vlastný a modernejší pomníček s využitím najnovších technológií. Zároveň by slúžil aj ako naša osobná zoznamka. Bol by na ňom displej s klávesnicou a dievčatá by mohli vypísať elektronický formulár so svojimi parametrami, záujmami a priložiť k tomu niekoľko slušných fotografií. No a my by sme sa potom (možno) ozvali. Po každom odoslanom formulári by, za odmenu, zahrala pesnička. Povedzme nejaká ľudovka, alebo čosi z jemných melódií. Hm... Blbosť, čo? Nuž, aspoň vidíte aké myšlienky začnú behať slobodným mužom na tomto mieste pri bilancovaní svojho, ženou zatiaľ nepoznamenaného, života :).
Pozorná analýza nápisu na pomníku. Údajne bol text ťažko "uchopiteľný"
Poberáme sa naspäť a pri ceste na okraji dediny prechádzame okolo domu s väčšou záhradou, kde, ako sa zdá, prebieha nejaká domová slávnosť. Počuť rozjarené hlasy a smiech dospelých, spojené s nezameniteľným zvukom družného jedenia a popíjania. Boli tu však i dve deti, odhadom mohli mať tak 6-9 rokov, ktoré pobehovali po záhrade s maketami zbraní v ruke. Kráčali sme si popri plote, keď sa zrazu potichu ozval jeden z mladších chlapcov, pričom svoje slová adresoval tomu staršiemu. „Aha, idú cigáni“. Keďže boli obrátení našim smerom, nebolo pochýb, že tým myslel nás. Pre spresnenie doložím, že sa pomaly zmrákalo, boli sme strhaní z celodenného výletu pohorím Vtáčnik a navyše Peťom lomcovali depresívne sklony. Jednoducho, nevyzerali sme ako zo žurnálu a podobnosť s „cigánmi“ nemusela byť čisto náhodná.
„Aha, idú cigáni“ Chlapček ešte raz zopakoval. Namieril pritom na nás svoju fantazijnú zbraň a nabádal staršieho, že nás zastrelia virtuálnymi nábojmi. Jeho reakcia však bola pre nás dosť neočakávaná. Vlastne nás veľmi milo pobavila a aj potešila. Mladšiemu totiž rozhodným hlasom odpovedal „Prečo im tak hovoríš? Však to sú tiež len ľudia!“ :). Chlapci nakoniec úslužne pozdravili a pokračovali v detských hrách, hoci so zbraňou v ruke. Táto úsmevná udalosť zlepšila náladu dokonca aj, väčšinu dňa zachmúrenému, Peťovi.
Posledný kilometer pred autom nás ešte skoro zožral pes, ktorý mal snáď 40 kíl a vyzeral akoby ním lomcovala besnota. Ešteže medzi nami a ním bol plot. Teda, vhodnejšie označenie by bolo „plôtik“, ktorý by chlpáč bez problémov preskočil, ak by chcel. Konečne sme aspoň narazili na nejakého psa, pretože inak sa v obci točilo všetko okolo mačiek. Na záver výletu nás ešte pozdravil milý pánko so sivou bradou. S úsmevom na tvári a možno aj miernou iróniou nám zaprial „Dobrý večer, mládenci“. Žeby jeden zo spolku starých mládencov vycítil vzájomné zdieľanie spoločného osamelého osudu a chcel nám aspoň takto vyjadriť spolupatričnosť? Ktohovie.. :)
Pod pomníkom sa rozprestiera obec Prestavlky. V úzadí sú vidieť komíny továrne v Žiari nad Hronom