Považský Inovec je pohorie na západe Slovenska, rozkladajúce sa od Trenčína na severe až po Hlohovec na juhu a od Nového Mesta nad Váhom na západe až po Bánovce nad Bebravou na východe. Je to rozložité, prevažne lesnaté pohorie s najvyšším bodom vo výške 1042m v podobe vrcholu s názvom Inovec.
Toto pohorie je ako stvorené na potulky, a viac než vhodné pre buškrafterov - osoby milujúce pohyb a táborenie v lese, všetko s využitím primitívnych techník prežitia. My sme sa cielene ocitli v jeho južnej časti práve na prelome zimy a jari s cieľom preskúmať vrchol Marhátu a priľahlú oblasť až po lyžiarske stredisko Bezovec.
Ako východziu stanicu sme si zvolili obec Stará Lehota a naplánovali si okruh cez Marhát, Visiace Skaly a Krahulčie vrchy. Záver sme mali stráviť na vrchu Bezovec. Tento okruh sme zvolili aj z toho dôvodu, že po trase sa črtalo viacero zaujímavostí, ktoré sme chceli preskúmať. A veru, neboli sme vôbec sklamaní. Ukázalo sa, že v Považskom Inovci sa dá výborne túlať a nabrať pri tom celú horu zážitkov.
Kochanie sa. Kopaničiarsky typ krajiny učupený v horách Považského Inovca.
Cesta do Považského Inovca
Prístup do Považského Inovca z Bratislavy (z kade sme vychádzali) je veľmi príjemný, keďže pozdĺž celej jeho západnej časti vedie diaľnica i jedna z hlavných železničných trás Slovenskom. Potom už postačí vybrať si konkrétnu obec, kde začať váš peší výlet. Väčšina z nich je rýchlo dostupná z hlavných dopravných tepien.
Náš výlet začal v Starej Lehote. Do tejto malej obce vtisnutej medzi trávnaté kopce sme sa doviezli autom a zaparkovali sme až na svahu kopaničiarskeho charakteru nad ňou. Čuduj sa svete, v obci bolo pomerne zložité nájsť miesto na parkovanie a tak sme sa nakoniec rozhodli, že zaparkujeme na začiatku lúky, ktorá sa rozkladá kúsok za obcou.
K miestu sme sa dostali celkom dobre zjazdnou asfaltkou, ktorá vedie k červenej turistickej značke. Asfaltka začína na konci dediny a na značku sa napája v miestach za Veselým vrchom pri akýchsi poľnohospodárskych objektoch a úložisku slamy. Parkovali sme asi 10 minút chôdze od tohto miesta, ktoré leží na vrchole stúpania asfaltky. Dúfali sme, že auto odstavené na okraji cesty zostane bez ujmy až do nasledujúceho dňa, kedy by sme sa sem, taktiež bez ujmy, mali vrátiť aj my.
Výlet môže začať. Zo Starej Lehoty stúpame asfaltkou k červenej značke.
Na Marhát, alebo túlačky kopanicami
Pôvodný plán bol prejsť si nejaký okruh v Inovci, ktorý by zahŕňal vrchol Marhátu, kde sme chceli prenocovať. Prieskum južnej časti pohoria sme začali v Starej Lehote, nad ktorú sme sa ešte dobrý kus vyviezli autom, tak aby sme boli čo najbližšie k červenej značke. Okrem toho, ako sme spomínali, v dedine sa neponúkalo žiadne vhodné miesto na zaparkovanie. Všimli sme si len priestor pred tunajšími potravinami. Auto zostalo uprostred kopca nad Starou Lehotou a my sme stúpali pešo na najvyšší bod asfaltky, ktorá sa vinie nad obcou. Kým sme dosiahli červenú značku prešlo asi 10-15 minút. Počasie bolo slnečné, veterné a okolie po zime dosť šedivé, no výhľady na peknú kopaničiarsku krajinu rozhodne zaujali. Nikde žiadna veľká civilizácia. Boli sme zvedaví, ako bude, keď nás pohltia tunajšie lesy.
Na konci prvého stúpania sme sa dostali k niečomu, čo vyzeralo ako obrovské štrúdle, plnené silážou. Zjavne strava uskladnená pre dobytok. Nasekaná poživeň bola obalená v bielom igelite a vydávala kyslastý puch. Kravám by sa istotne slinky zbiehali, no my sme radšej chceli čím skôr pokračovať ďalej a skúmať Považský Inovec. Nanešťastie sme v aute zabudli mobilný telefón, tak jeden z nás po neho zbehol opäť do auta a druhý chtiac-nechtiac musel čakať v poľnohospodárskom smrade. To je tá dobre známa irónia osudu. Našťastie nakoniec sa takéto zážitky pamätajú skôr ako veselé. Mimochodom toto už bolo druhé zdržanie ktoré nás v ten deň postihlo. Keď sme vychádzali z Bratislavy, bolo na ceste niekoľko dopravných nehôd, plus bolo potrebné vybaviť nečakane ešte nejaké pracovné záležitosti. Reálne sme tak náš výlet začali s dvojhodinovým meškaním. Ale to nám vôbec nevadilo, pretože mottom celého výletu bolo užívať si pohodu a nikam sa nenáhliť. Aj preto sme našu inak ultraľahkú výbavu zaťažili rôznymi nepotrebnými gramami napríklad aj v podobe niečoho chutnejšieho pod zub.
Pri štrúdliach, neďaleko poľnohospodárskeho objektu, sme sa napojili na červenú značku. Viedla doprava cez rozsiahle lúky kopaničiarskeho charakteru. K tomu patrili zaujímavé stromy a osamotené zoskupenia domčekov. Išlo o obydlia Dominovej Kopanice, Dastína a Nového Majera. Ďalej bolo vidieť i obec Dolina. Z výraznejších kopcov to bola zase Panská Javorina. Dala sa spoznať podľa rozhľadne na jej vrchole. Červená značka je vedená najvyšším bodom lúk a preto poskytuje, pekné vzdušné výhľady na dolinu pod ňou. Tá je ohraničená viacerými hrebeňmi. Celá kompozícia je okulahodiaca, škoda len, že počas našej návštevy sa lúky ešte celkom neprebudili zo zimného spánku. To však nemenilo nič na fakte, že táto oblasť má vskutku zaujímavú scenerickú hodnotu.
Po prejdení rozsiahlych lúk, ktoré sa rozprestierajú nad kopanicami sme sa postupne vnorili do inoveckých lesov. Tie boli ešte stále bez lístia, smutné po zime. Vďaka slnečnému počasiu však bola prechádzka po trase tvorenej predovšetkým širokými lesnými cestami veľmi príjemná. Ako sa ukázalo cesty majú ideálny charakter pre realizovanie cykloturistiky. Naša trasa bola zároveň značeným cyklochodníkom. Okrem toho sme naďabili na viaceré prístrešky, v ktorých by sa dalo v prípade potreby núdzovo ukryť, hoci v prvom rade zrejme slúžia na kratšiu pauzu počas túry. Neboli špeciálne upravené na prenocovanie. V oblasti horárne pod Kostolným vrchom sme narazili na blatistý úsek, ale inak bola trasa bezproblémová. Sklon a celkové podmienky tunajších trás musia byť v zime výborným terénom pre bežkárov.
Megaštrúdle. Škoda, že neboli s makom a čerešňami.
Pietne miesto pod Kostolným vrchom. Je tu prístrešok, infotabuľa a v pozadí si môžete všimnúť kríž.
Kráľ smrekov a Jelenie jamy
Pred Marhátom sme mali na pláne prejsť lokalitou Jelenie jamy. Ako sme sem smerovali, naďabili sme na lúku s prekrásnym smrekom. Strom bol tak nádherný, akoby to bol samotný kráľ smrekov. Bol obrovský, zdravý a jeho dominanciu ešte zvýrazňovalo, že ostatné stromy mali stále opadané lístie a pôsobili v porovnaní s ním dosť nezaujímavo. V mape tento strom zaznačený nebol a príjemne nás prekvapil. Pod spodnými vetvami stroma bola prírodou vytvorená „izba“, ktorá by perfektne poslúžila na prenocovanie.
Čoskoro sme dosiahli Jelenie jamy, kde sme sa znova vynorili z lesa do krajiny rozľahlých lúk. Tie boli pekne zelené a zaliate slnkom. Jelenie jamy sú zjavne populárnou poľovníckou lokalitou, pretože sme tu objavili množstvo posedov. Pod jedným bola dokonca opretá nenačatá fľaša vína. Na jeden z posedov na konci lesa sme sa vyštverali, aby sme tak mali lepší výhľad do okolia.
Jelenie jamy sú okrem množstva poľovníckych posedov tvorené niekoľkými stavbami, z ktorých jedna bola zrejme horárňou a ostatné predstavovali hospodárske budovy. Do areálu sa dalo dostať, no bol tu zákaz vstupu. Objekty boli pekné a pasovali do priľahlej krajiny, ktorá poskytovala pekné výhľady. Okrem iného i na tunajšiu solárnu elektráreň. Zaujímavé vidieť niečo podobné uprostred kopcov. Istým spôsobom tu slnečná elektráreň pôsobila ako päsť na oko, a pomerne netradičným spôsobom tak dotvárala lúčno-lesný kolorit tejto časti krajiny
V ohradenom pozemku elektrárne sa pásli zrejme ovce, no nie sme si istí, pretože sa nám k nej nechcelo šliapať a tak sme videli len svetlé bodky pobehujúce medzi solárnymi panelmi. Napadli nám zlepšenia služieb regiónu turistom, ktorí tadiaľto prechádzajú, v podobe voľnej možnosti nabitia mobilu z tunajšej elektrárne, zohriatie vody na čaj elektrickou špirálou a podobne. Podľa mapy mal byť na Jeleních jamách situovaný i prameň, na jeho hľadanie sme napokon celkom zabudli a tak nevieme potvrdiť, aký je jeho aktuálny stav. Ani nevieme, či tu bola niekde značka, ktorá by informovala o prítomnosti prameňa.
V mieste, kde sme našli fľašu vína pri poľovníckom posede, sme sa na chvíľu zastavili a pofotili si krajinu, pretože sa jedná o vcelku fotogenickú oblasť. Z ničoho-nič k nám zrazu pribehol menší pes, ktorého sme si splietli najprv s ovcou :D. Teda aspoň jeden z nás. Pes po nás chvíľu pokukoval, možno strážil tu nevypitú fľašu vína. Prešiel s nami pár desiatok metrov a potom kdesi zmizol. Tu nás predbehla jedna cyklistka, ktorú sme paradoxne počas nášho výletu stretli ešte niekoľkokrát. Inak sa náš pochod doteraz niesol v absolútnom odlúčení od spoločnosti. Toto sa vám v Inovci asi stane dosť bežne, najmä na trasách mimo hlavného hrebeňa. Pokiaľ teda hľadáte pokojnejšie hory, vydajte sa sem.
Kráľ smrekov. Na jeho veličenstvo sme narazili celkom nečakane.
Jelenie Jamy. Na tomto mieste nájdete horáreň a rozľahlé lúky.
Solárna elektráreň. Jelenie jamy prekvapia i takýmto technickým dielom.
Na vrchol Marhátu
Z Jeleních jám už sme to mali na Marhát (748m) blízko a občas sme zazreli i ponad stromy trčiacu striešku rozhľadne na jeho vrchole, ako aj vysoký stožiar na jeho svahu, ktorý je z diaľky oveľa viac zreteľný ako rozhľadňa samotná. Bol to kúsok a dúfali sme, že budeme mať šťastie na pokojnú noc na tomto vrchole. Chceli sme si tam navariť nejakú chutnejšiu večeru, ako len klasické opečené a zväčša negustiózne špekáčky, v ktorých je viac múky ako mäsa.
Z Jeleních jám až do sedla Marhát vedie výraznejšie stúpanie v podobe širokej lesnej cesty popri lese. Je strmšie len v porovnaní s doteraz prejdenými úsekmi. V skutočnosti nejde o nič namáhavé. V princípe sa dá povedať, že výlet na Marhát zo Starej Lehoty je veľká pohoda, bez výraznejších prevýšení. Ak nerátame to posledné, pod samotnou rozhľadňou. Samozrejme pre menej trénovaných to môže byť vcelku slušná prechádzka na pol dňa (tam a späť zo Starej Lehoty). Super je, že po väčšine tunajších značiek by ste mohli prejsť aj s deťmi, či už pešo, alebo ak nie je blato i v detskom terénnom cyklovozíku. Je to celkom rodinám-priaznivé pohorie.
Po ľavici vidíme Bielený vrch 733m, na ktorý ale značka nevedie a ani sa na neho neplánujeme vybrať. V Sedle Marhát, čo je taká menšia križovatka turistických trás, si všimneme množstvo snežienok. Značenie turistických trás sa tu rozdeľuje na žltú značku vedúcu k Rotunde sv. Juraja - ide o zostup a na červenú značku, pokračujúcu k vrcholu Marhátu. Sedlo i oblasť Marháta boli v minulosti významnými kontrolnými bodmi cesty vedúcej z Považia na Ponitrie. Vrchol bol na to prirodzene predurčený, pretože je z neho výborný výhľad na okolitú rovinu. Rozhodli sme sa vyjsť na rozhľadňa na ňom, zistiť aké sú možnosti táborenia, potom si pozrieť Rotundu Sv. Juraja a znova sa vrátiť na noc na Marhát. Čas už síce pokročil, no stále ho bol dostatok.
Zo sedla sme sa lesným chodníkom do pätnástich minút dostali na vrchol Marhátu. Presne ako sme dopredu vedeli z fotiek z internetu, našli sme tu dva drevené prístrešky s dreveným stolom a lavicou. Pred nimi bolo ohnisko. Prístrešky boli prekryté strechou, ktorá bola umiestnená od chrbta, pri laviciach, a siahala až po zem. To zabezpečovalo príjemné posedenie s tým, že vôbec nefúkalo na chrbát. Spredu a zboku sú prístrešky otvorené. V prípade núdze by sa v nich dalo zložiť, nepredstavujú však ideálne miesto, pretože stôl zaberá väčšinu priestoru. Jedine, že by ste si nocľah rozložili priamo na ňom. Navyše tu zo zeme občas vyčnievali kamene, čo nie je ideálne pre príjemný spánok na karimatke. Poblíž bolo situované ďalšie ohnisko, bez prístrešku, no s oveľa lepšou plochou na rozloženie núdzového bivaku.
V prístreškoch by sa dalo na variči veľmi pohodlne navariť, no na kopci bolo veľmi veterno. Ešteže striešky prístreškov pred vetrom vcelku dobre chránili. Slnko pomaly klesalo, bol badateľný i výraznejší pokles teploty. Asi by nám tu bola v noci zima, pomysleli sme si. Museli by sme hneď zaliezť do spacákov a plánovaná večerná pohoda pri ohníku by sa spolu s vetrom porúčala do ďalekých krajín. Vietor, ktorý na vrchole Marhátu v tom čase fúkal, bol naozaj riadny. V blízkosti vrchola sme nenaďabili na žiaden prameň, takže sme boli odkázaní iba na vlastné zásoby vody, ktorej sme trepali dostatok na pitie i varenie, vrátane vína :). Tak či onak, ešte sme mali nejakú časovú rezervu a úvahy nad prenocovaním sme zatiaľ ponechávali otvorené a nadšene sme sa vybrali na samotnú rozhľadňu na vrchole.
Smerom k Marhátu. Za lúkami sa odkrývajú pohľady na južné časti pohoria.
Výstup na Marhát. Jedná sa o posledných pár sto metrov do strmšieho kopca. Jediné výraznejšie prevýšenie, ktoré sme počas dňa zažili.
Rozhľadna na Marháte
Primárnym cieľom nášho výletu a miesto ktoré nás najviac zaujímalo, bol drevený objekt rozhľadne na Marháte. Tá je situovaná asi tridsať metrov nad prístreškami, ktoré sme už stihli preskúmať, takže nie je možné si ju nevšimnúť.
Rozhľadňa na Marháte má kvalitnú konštrukciu. Zdá sa byť dobre udržiavaná. Až keď sme na ňu začali stúpať, všimli sme si, že za ňou je ukrytý obrovský železný kríž. Pri pohľade od prístreškov pod rozhľadňou kríž nevidno. Hoci má odhadom dobrých 10-15 metrov na výšku. Kríž sa nachádza priamo za objektom rozhľadne. Ako sme sa dočítali na infoletáku na rozhľadni, jeho stavba bola naozaj namáhavá a vyžiadala si jeho vyvezenie z údolia vozmi až na Marhát. Tento kríž musí byť výborný magnet pre všetky blesky z okolia.
Kríž je naozaj obrovský a jeho vztyčovanie muselo byť vskutku poriadna drina. V súčasnosti je doslova nacapený na objekt rozhľadne a tak skoro vôbec neviniká. Zrejme nebolo možné oba objekty umiestniť inak. Rozhľadňa je vyššia ako kríž a z jej vrchnej plošiny sú výborné, kruhové výhľady. Najlepšie je však vidieť na východ do nížiny. Západným výhľadom čiastočne bránia koruny stromov, no i tak je načo sa pozerať.
My sme tu zažili poriadne veterné počasie a pretože bolo dosť sparno, opar bol všade navôkol. Preto sme okolité pohoria videli ponorené akoby v hmle v ostrom slnku. Zo známych vrcholov sme videli napríklad Zobor, Žibricu, pohoria Tribeč, Vtáčnik a samozrejme Považský Inovec. Z fauny sme si všimli v blízkosti hliadkujúce dravé vtáky a z flóry najmä nekonečné lesy Inovca všade pod nami.
Počas fotenia z rozhľadne nás vietor celkom prefúkal a chlad začal ísť pod kožu. K večeru mal síce začal miznúť opar, čo dávalo tušiť, krásne hviezdne scenérie, no bivak, ani večerné posedenie pri ohníku by asi neboli kvôli silnému, studenému vetru to pravé. Rozhodli sme sa čím skôr zísť ku kostolíku sv. Juraja, ku ktorému vedie žltá značka zo sedla Marhát. Ak sa nám bude chcieť, vrátime sa opäť na vrchol.
Rozhľadňa na Marháte. Z vrchnej plošiny sú výborné kruhové rozhľady do ďiaľav.
Výhľady z Marhátu na lesy Považského Inovca. Viditeľnosť bola slabá, no je zjavné, že za priaznivého počasia uvidíte veľmi ďaleko.
Mohutný kríž skrytý vedľa rozhľadne. Na Marháte je i tento kríž, z fotky sa to nezdá, no je niekoľko metrov vysoký a celkom mohutný.
Prístrešky pod rozhľadňou s ohniskom. V prípade núdze tu môžete prečkať noc, poprípade si tu na chvíľu posedieť. Budete tak čiastočne chránení pred vetrom, ktorý tu môže veľmi výrazne fúkať
Prameň pri Rotunde sv. Juraja
Žltá značka zo Sedla Marhát predstavuje ďalšiu zo série miestnych cyklotrás vedúcich po turistickej značke. Sústavné klesanie po lesnej ceste nás približne za 30-40 minút vás privedie k prameňu po ľavej strane chodníka. Po ceste k prameňu, zhruba niekde v polovici trasy od Marhátu sme našli niekoľko, akoby hraničných kameňov, ktoré boli kde-tu roztrúsené pri lesných chodníkoch.
Prameň je výdatný, a určite si ho všimnete. Nachádza sa asi 2-3 minúty chôdze od kostolíka. Občerstvili sme sa pri ňom. Voda je veľmi dobrá a pravdepodobne nezávadná. Aspoň nám z nej vôbec nič nebolo. Neďaleko sme zbadali skupinu spadnutých briez a v duchu zálesáctva sme si vybehli po zopár šupín brezovej kôry. Tá sa bude výborne hodiť pri zakladaní ohňa kresadlom. Zaujímavosťou je, že počas celej trasy zo Starej Lehoty sme na žiadne iné brezy nenarazili. Nabalení prepotrebnou kôrou a občerstvení vodou sme sa už smelo mohli vydať ku kostolíku.
Hraničné kamene. Počas zostupu z Marhátu k Rotunde sv. Juraja sme v jednom mieste našli viacero roztrúsených, opracovaných kameňov. Žeby sa jednalo o miestne hraničné kamene?
Prameň pri Rotunde sv. Juraja. Najlepší prameň, na ktorý sme prvý deň pochodu narazili.
Rotunda sv. Juraja, alebo ideálne táborisko
Rotunda sa pred nami objavila naozaj sčista-jasna. Zrazu sme vybŕdli z lesa a dostali sme sa na väčšie, voľné, trávnaté priestranstvo, ktoré bolo lemované lesmi Inovca. Priestranstvu dominoval rozkošný kostolík. O stavbe sme nechyrovali a pritom ide o veľmi významnú pamiatku. Celá lokalita i kostolík sú zjavne veľmi dobre udržiavané a samotná stavba vyzerala byť po nedávnej rekonštrukcii. Pri nej bolo vybudované sedenie pre množstvo ľudí v v podobe drevených lavičiek v štýle open-air. Zrejme sa tu svätia omše pre širokú verejnosť. Nečudo, pretože ide o prekrásny areál uprostred prírody. Duchovný zážitok, aj keď nie ste práve veriaci, môže byť silný.
Kostolík sme si obzreli iba zvonka, pretože bol uzavretý, no cez presklené dvere sme si všimli oltár. Nad kostolíkom, v lese pri drevených lavičkách, sa vinie cestička do kopca k tzv. Golgote. Ide o národnú kultúrnu pamiatku v podobe súsošia, zobrazujúceho ukrižovanie Krista. O tejto pamiatke sme nikdy nepočuli, jej propagácia tak trochu pokrivkáva. Jedno je však isté, v tomto prostredí môžu veriaci v pokoji rozjímať. Miesto je na to priam stvorené. Všade je pokoj plynúci z okolitej prírody.
Keď sme sa naobdivovali rotundy, všimli sme si obrovskú lúku pod ňou s množstvom, zrejme ovocných stromov. Neboli však ešte rozkvitnuté. Na jar to tu musí byť vskutku prekrásne. S istotou možno povedať, že išlo o absolútne ideálne táborisko. Na lúke sme našli ohnisko a pri malom altánku, ktorý tu bol vybudovaný zas smetné koše, dokonca na separovaný odpad.
Hneď sme začali premýšľať nad tým, či nepresípme radšej tu. Veď tu bol prístrešok a dostatok dreva v okolí. Prameň bol naskok. Lúka samotná je pekná, trávnatá rovina, takže sa tu dá v pohode rozložiť. Bolo rozhodnuté. Zostávame na noc. Rozhodli sme sa pre prístrešok pri ohnisku neďaleko vstupnej brány do areálu kostolíka. Bude sa dobre variť na stole v prístrešku a zároveň si môžme posedieť pri ohni. Bonusom bola latrínka kúsok pod rotundou. Tú sme však nevyužili. Po triezvej úvahe sme tak zavrhli prenocovanie na vrchole Marhátu a zostali sme tu na noc. Vietor tu takmer nefúkal a bolo tu rozhodne príjemnejšie. Pustili sme sa do varenia cestovín a čakali, čo prinesie noc pri Rotunde sv. Juraja.
Areál kostolíka. Okolie bolo zrejme v nedávnej dobe zrevitalizované.
Národná kultúrna pamiatka Súsošie Golgoty. Ďalšie prekvapenie, ktoré nám prišlo nečakane do cesty.
Vstupná brána do areálu. K Rotunde sv. Juraja sa dostanete touto bránou. No my sme prišli značkou od Marhátu presne z opačnej strany.
Táborenie a tajomný inovecký buškrafter
Lokalita pri Rotunde sv. Juraja je naozaj dokonalým táboriskom, kde si môžete spraviť vyslovene pohodový večer. Náš plán bol navariť si niečo aspoň trochu humánnejšie ako čínsku polievku vifon, či „kuře na paprice“ zo sáčku. Vedeli sme, že času bude dostatok a preto si môžeme na večeru pripraviť aj niečo sofistikovanejšie. Dokonca sme kvôli tomu trepali množstvo surovín a vody. Škoda, že sme nevedeli o tunajšom prameni. To sú tie úskalia objavovania neznámych oblastí.
Na večeru sme si pripravili cestoviny s olivami, sušenými paradajkami, parmezánom a k tomu trochu chilli. Na záver sme sa rozhodli hodiť do nich i nad ohňom opečenú, nakrájanú slaninku. Nič valné, no predsalen, lepšie ako doteraz. Pravý buškrafter by jedlo azda ešte doladil kúskom machu. Túto prísadu sme však s pokojom oželeli. Navariť si chutne v prírode je výzva.
Aspoň, že ohník sme zapálili za pomoci kresadla a brezovej kôry. Chcelo to nejaký ten kumšt a zároveň kus hravosti. Ale aj o tom bol celý tento výlet. Zakladanie ohňa týmto spôsobom akoby predznamenalo, že dnes večer sa udeje isté, jedinečné stretnutie. Ako sme tak jedli cestovinky na pníku pri ohni, odrazu začalo pípať čosi ako alarm v miestach, kde sa nachádza kostolík. Chvíľku to trvalo, keď sa z lesa za nami vynorila čelovka. Niesol ju na hlave chlap, ktorý nás pozdravil a odišiel smerom ku kostolu. To sme už mali dojedené a len tak sme si popíjali vínko, ktoré sme sem dotrepali. Dúfali sme v pokojný večer v divočine a nevedeli sme, čo čakať od tejto návštevy. Inak tu bolo ľudoprázdno. Okrem dvoch cyklistov sme za celý deň nikoho nevideli.
Po chvíli alarm stíchol, tak sme mysleli že sa jedná zrejme o miestneho správcu, čo došiel vypnúť poplašné zariadenie. Nato sa záhadný nočný návštevník vrátil. Podišiel k nám a nakriatol rozhovor. Čoskoro vysvitlo, že nie je strážcom objektu kostola a alarm nevypol. Bol si len nabrať vodu v prameni. Každý bol zvedavý, čo tu ten druhý pohľadáva a tak sa začala debata. Najskôr sme si vykali, no potom padli bariéry a prišlo i na tykanie. Po chvíli nám bolo jasné, že nám zoči-voči sedí snáď najmiestnejší z miestnych obyvateľov, ktorý sa vyzná v tunajších horách. Bol to buškrafťák Dano, aspoň taký sme mu dali prívlastok.
Prespával s kamarátom kdesi neďaleko lúky nad nami. Najskôr sme sa spýtali, čo by nám odporučil navštíviť v okolí. Ako to už v horách pri podobných stretnutiach býva zvykom, čoskoro sme sa začali ohurovať prežitými príhodami v kopcoch. Tie mal buškrafťák Dano rozhodne silné a rozprával o nich, s pre túto kastu ľudí typickým čiernym humorom a úprimným zanietením. Veru, nenudili sme sa. Jeho život až pričasto visel na vlásku. Sám sa túlal krajinou, tu i tam prebrodil ľadový Váh, v zime mrzol v divej prírode, otužoval sa spaním na balkóne, v zime si v izbe nekúril, zapálil sa od ohňa počas spánku („zobudil som sa, že mi je nejak teplo“), spadol zo skál pri lezení bez istenia, no keď o tom vášnivo rozprával, v očiach mu priam sršali dobrodružné iskričky. Pritom väčšinu potuliek robil iba tu v Považskom Inovci. Tak toto bolo prvýkrát, čo sme v našich životoch videli nejakého naozajstného buškrafťáka. Tí virtuálni, z internetových videí, boli iba odvar.
Bol to priateľský človek, ktorý by sa ale podľa svojich slov najradšej odsťahoval do jaskyne, ďaleko od civilizácie. Celé stretnutie oživilo naše večerné posedenie pri ohni a dokonca i výlet do Inovca, pretože celý nasledovný deň sme buškrafťáka Dana a jeho veselé príhody na hranici bytia a nebytia spomínali, až natoľko, že sme takmer nevnímali pribúdajúce kilometre. No a tiež sme si pripadali ako takí „čajoví“ dobrodruhovia, keďže na rozdiel od buškrafťáka Dana, naše výlety väčšinou nie sú otázkou života a smrti. Jednoducho buškrafťák Dano bola síce krátka, no o to výraznejšia epizódka počas nášho putovania Považksým Inovcom. Dano mimochodom napísal pekný článok o svojich zážitkoch na jednom zálesáckom blogu, takže dávame do pozornosti!
Po spomínanom večernom, kultúrnom programe, ktorý sme absolútne nečakali, sme sa rozlúčili a prišlo na rad rozbitie bivaku. Ešte pred tým sme stihli spraviť zopár nočných fotiek a uložili sme sa pekne pod širák. Veď nebo už bolo vyjasnené a hviezd na ňom nekonečne veľa. Krásna inovecká noc. Navyše veľmi príjemná. Zima nám nebola a zobudili sme sa do príjemného rána, okoreneného bzukotom čmeliakov a spevom vtákov. Zostávalo naraňajkovať sa, zbaliť spacáky a vyraziť v ústrety druhému dňu v Považskom Inovci.
Večera šéfkuchára. Prvý deň putovania sme zavŕšili hodnotným pokrmom - cestovinami s olivami, sušenými paradajkami, parmezánom a opečenou slaninkou. Samozrejme nemohla k tomu chýbať fľaša vína. Mio gusto.:)
Hviezdne nebo v Považskom Inovci. Pohľad z postele pod Marhátom bol čarovný. Pekne vidno hviezdy Veľkého voza.
Ráno pri Rotunde sv. Juraja. Vstali sme do slnečného rána. Objavovanie môže smelo pokračovať.
Na Visiace skaly
Keďže sme predošlý deň zažili a objavili až nadmieru rozkošných vecí, ani sme veľmi nedúfali, že dnešok by mal byť nejako extra zaujímavý. Okrem iného, najvyšší vrchol tejto časti pohoria sme mali už predsa za sebou. Dnešná trasa, hoci mala mať viac kilometrov ako tá z predchádzajúceho dňa, nebola špeciálne dlhá a predstavovala v podstate návrat k autu po inej trase. Nechceli sme totiž chodiť po rovnakých chodníčkoch ako včera. Napriek tomu bolo po ceste ešte zopár lokalít, ktoré dávali tušiť, že ani tento deň nebude celkom nuda.
Prvou z dnešných atraktivít mala byť vyhliadka Visiace skaly. Najskôr sme sa ale zelenou značkou znova museli dostať na hlavný hrebeň Považského Inovca, z ktorého sme včera zišli. Nepredstavovalo to zvláštny problém a po chvíli pochodu, síce s trochou blúdenia na začiatku, sme sa dostali na Trhovičnú lúku. Je to miesto, kde sa stretáva zelená s červenou hrebeňovou značkou. Výstup sem predstavoval iba mierne stúpanie lesom.
K Visiacim skalám sme sa mali dostať po červenej značke, hoci šlo o odbočku z hrebeňovej červenej smerom doľava. Medzitým sme si v GPS aparáte všimli viacero jaskýň v oblasti Krahulčích vrchov, po ľavej strane červeno značeného chodníka. Chvíľkovou nepozornosťou sme minuli odbočku k Visiacim skalám, ktorá nie je veľmi dobre označená. Je potrebné preto pozorne sledovať značenie. Na stromoch je červený trojuholník v bielom štvorci symbolizujúci vyhliadku. Odbočka sa nachádza pri Sedle Gajda. Ide o pomerne rozľahlú križovatku lesných ciest. My sme odbočku minuli a najskôr sme našli jaskyne kúsok nad červenou značkou v zaujímavom skalnom chrbte, rozkladajúcom sa nad červeno značeným chodníkom. Bolo to zaujímavé spestrenie. Nad skalami sa tiahlo stromami porastené plató, z okraja ktorého bol obmedzený výhľad na západ. Na plató sme našli staré ohnisko, neklamný znak zálesáctva. Po prejdení chrbta sme sa dostali k rázcestiu Krahulčie vrchy.
Tu sme si uvedomili, že sme už dávno zabudli na Visiace skaly. Pohľad na GPS prezradil, že odbočka nie je ďaleko a oplatí sa vrátiť. Čoskoro sme už boli na správnom mieste a videli sme, že odbočka je slabo označená a keď sa zakecáte, veľmi jednoducho ju prebehnete.
Vynechať Visiace skaly by bola, ako sa ukázalo, veľká škoda. Cestou k nim sme ešte obzreli neznačený vrchol Gajda. Nebol ničím výnimočný, no bol z neho čiastočný výhľad na Marhát. O to viac zaujímavý bol výhľad z Visiacich skál. Tie tvorí pás skál vysoký približne 10m s rozsiahlou trávnatou lúkou na vrchu. Boli tu dve ohniská, znova znak zálesáctva a buškrafterstva. Okrem toho jeden zvalený drevený kríž a druhý železný, stále stojaci, a pekný pamätníček so skautskou ľaliou, venovaný skautovi Eduardovi Kolníkovi - rodákovi z neďalekej Nitrianskej Blatnice, ktorý si tu podľa textu na pamätníku, vždy prial skautskú ľaliu osadiť, no nedožil sa toho.
Výhľady i posedenie na tomto mieste patria k romantickým. Za vhodného počasia vidno široko-ďaleko na rovinu pod Považským Inovcom až po Zobor, Záruby či Tribeč. Vidieť i na atómovú elektráreň Jaslovské Bohunice. Bohužiaľ sme sem prišli práve na poludnie a pretože je vrchol orientovaný na juh, slnko nám svietilo priamo do očí. Podobne ako deň pred tým, bolo veľké sparno a teda viditeľnosť nebola príliš dobrá. Ak sa chystáte na Visiace skaly, odporúčame sem preto prísť mimo obedňajších hodín.
Z fauny nás tu prekvapilo množstvo chrobákov – električiek, ktoré sme si aj fotili. Typickým bolo aj kvantum čmeliakov, ktoré nás sprevádzali v podstate už od Rotundy sv. Juraja, kde ich bolo tiež požehnane. Dalo by sa tu príjemne podriemať na slniečku, no stačilo, že slnko zašlo za mraky a bola zrazu zima. Nás navyše čakala ešte spiatočná cesta k autu. Visiace skaly však môžeme rozhodne odporučiť ako miesto neopozeraných výhľadov na inak známe vrcholy Slovenska, ktoré sú samé osebe populárnymi vyhliadkovými miestami. Pod lúkou, v skalách sme si ešte pozreli malú jaskynku. Tých je v Inovci naozaj nespočetne veľa a turistiku dosť zatraktívňujú, práve čarom ich objavovania v teréne.
Jedna z mnohých jaskýň v Inovci. Pohorie je pretkané menšími jaskyňami. Túto pravdepodobne občas niekto využíva.
Pohľad z vrcholu Gajda. Na obzore sa nachádza Marhát.
Visiace skaly. Výborné výhľadové miesto smerom na juh. Ide o menšiu lúčku lemovanú pásom skál vysokých do desať metrov.
Výhľad na švárneho šuhaja. V dôsledku silného oparu sa horizont stratil.
Visiace skaly zdola. Pás skál, nad ktorými je lúka s výhľadom.
K Sokolím skalám v Krahulčích vrchoch
Visiace skaly boli veľmi pekné, no to čo nás čakalo ďalej bolo možno ešte o čosi viac zaujímavé. Kto by to bol povedal. Navyše, ak nečakane narazíte na miesto, ktoré nemá žiadnu propagáciu, hoci je atraktívne práve tak ako mnohé iné vychytené lokality Slovenska.
Vrátili sme sa teda na rázcestie Krahulčie skaly, kde sme už raz boli a vydali sa po zelenej značke. Absolútne nečakane sme sa dostali na úzky chodníček vedúci okrajom skalného zrázu. Išlo o lokalitu Sokolie skaly, ktorú nám spomínal i buškrafťák Dano večer pri ohni. Presne podľa jeho popisu boli skaly odistené trvalým istením, neklamný znak, že sa tu lezie, alebo liezlo. Lezcov sme nevideli žiadnych, pritom bol pekný, slnečný víkend. Istenie vyzeralo byť rôznej kvality, mnohé kúsky boli zjavne domácej výroby a hrdzavé. Lezenie bude asi morálové. Z chodníka sa začali vynárať prekrásne, vzdušné výhľady ponad dolinu na hrebeň, ktorým sme šli včera.
Veľmi dobre bolo vidieť na kopec Marhátu, a to najmä na stožiar, ktorý tvorí výraznú optickú dominantu tejto časti Považského Inovca. Zastavili sme sa a hodnú chvíľu fotili a užívali panorámu. Vyzeralo to, že ide o top miesto Sokolích skál, ktoré tvoria jednu z častí Krahulčích vrchov, no stále to nebolo všetko.
Výhľady z hrebeňa pri Krahulčích vrchoch smerom na západ. V pozadí, za lesmi, sa črtá Považie.
Sokolie skaly v Krahulčích vrchoch. Jedno z najatraktívnejších prekvapení našich potuliek Považským Inovcom sme si poriadne pofotili.
Pietne miesto Vlada Plulíka
Kúsok ďalej sme zbadali akési vlajočky. Netušili sme, čo to je. Hádali sme, že to asi miestni lezci vytvorili nejakú umelú recesistickú atrakciu. Chodník nás doviedol bližšie a zrazu bolo jasno. Išlo o pomník, mediálne pomerne málo známemu lezcovi svetovej triedy Vladovi Plulíkovi. Tento chlapík z Piešťan patril k tomu najlepšiemu na slovenskej lezeckej scéne. Stratil sa na zostupe v Himalájach za záhadných okolností. Pietne miesto, ktoré mu tu blízky a priatelia vybudovali je nádherné. Škoda, že súvisí so smutnou udalosťou, pretože ide o krásnu, pokojnú lokalitu s výborným výhľadom.
Posedieť si tu môžete na lavičke pri pomníčku a porozjímať nad kadečím. Vlajočky sú typické modlitebné, známe z Nepálu, no popísané sú rôznymi zamysleniami a básňami a duchovnými múdrosťami v slovenčine. Skvelo dotvárajú tunajšie genius loci. Vlado sa v Inovci často kondične pripravoval na svoje najťažšie podniky. Známe sú jeho vytrvalostné bežkové výpady do tohto pohoria. Istotne na Sokolích skalách i cvične liezol.
Pietne miesto Vlada Plulíka. Pamätníček venovaný tomuto významnému slovenskému alpinistovi nájdete taktiež na hrebeni Krahulčích vrchov v časti Sokolie skaly.
Výhľad zo Sokolích skál. Takýto výhľad na lesy Považského Inovca je z miest v lokalite pomníčka Vlada Plulíka.
Veľká a Malá dolnosokolská jaskyňa
Mierne pohnutí sa vydávame ďalej k chatovej oblasti Výtoky. To si ale ešte plánujeme pozrieť tzv. Veľkú dolnosokolskú jaskyňu, ktorá by sa mala skrývať v tunajších skalách. Krahulčie skaly totiž zjavne skrývajú neuveriteľnú hustotu atraktivít na meter pochodu. Ak by ste si prešli len túto časť pohoria, ako kratší poldňový výletík z Výtokov na Vysoké skaly, istotne neobanujete.
Cesta k Veľkej jaskyni je zjavná a postačí ak budete sledovať chodníček zelenej značky. K jaskyni sa dostanete zabočením doprava, smerom k doline, len kúsok za pietnym miestom Vlada Plulíka v smere na Výtoky. Nemali by ste to minúť.
To čo tu uvidíte, je naozaj neobvyklá a nečakaná zmeska, prírodných krás a pozostatkov činnosti človeka. Jaskyňa, ktorá podľa tunajšieho infopanelu bola osídlená už v dobe kamennej (ktovie ako sa sem do vrchov, vytrepali vtedajší ľudia), je plná odpadkov, ktorým kraľuje očmudený ešus. Okrem toho je jej strop pretkaný množstvom lezeckých ciest. Niektoré sú dosť vysokej obtiažnosti. 2-3 trasy sme vyskúšali s batohom na chrbte, ale po pár metroch sme to vzdali. Išlo skôr len o pohladenie si vlastného ega a záber do fotoaparátu :).
V jaskyni je chladno, z čoho plynie, že lezenie je tu za horúceho leta zjavne veľmi príjemné. Istenie osadené v skale je však diskutabilnej kvality. Ak tu hromady odpadkov zanechali lezci, tak je lokalita zjavne stále celkom populárna. Jedine žeby jaskyňu zasvinil človek doby kamennej. Ten ale asi nemal hliníkový ešus. No veru, námet pre archeologický výskum. Kúsok ďalej, za rohom, objavujeme ďalšiu jaskyňu. Jedná sa o Malú dolnosokolskú jaskyňu a je o niečo menšia. Nie je v nej našťastie toľko odpadkov a je rozhodne tiež zaujímavých tvarov. Aj tu je niekoľko lezeckých trás. Celkovo boli pre nás jaskyne ďalším veľmi príjemným prekvapením. V okolí jaskýň sa vinú k nebu strmé skalné steny s lezeckými cestami. Pekné, zapadnuté miesto, hodné návštevy. Vie o ňom asi len minimum ľudí.
Veľká dolnosokolská jaskyňa. Nachádza sa na úpätí severnej časti Sokolích skál a ľahko ju nájdete, keďže leží len pár desiatok metrov východne od turistického chodníka.
Na návšteve v jaskyni. V jaskyni by sa dal celkom dobre prečkať aj nejaký ten nečas.
Objav ďalšej jaskyne. Pár metrov chodníčkom od Veľkej jaskyne sme našli ďalší vchod do útrob Zeme.
Cez Výtoky k autu
Čaká nás zostup k Výtokom a návrat cez Gonove lazy ku Kostolnému vrchu, kde sa napojíme na včera prejdenú časť trasy. Zostup je miestami strmejší, no nie je to nič tragické. Znova naďabíme na pozostatky zálesáctva v podobe zvyškov obydlia zbudovaného z konárov stromov a lístia s ohniskom. Žeby tadiaľto šiel buškrafťák Dano? Až teraz, tesne pred Výtokmi narazíme na prvých ľudí. Rodinka si kráča do svahu. Výtoky nie sú ničím výnimočné. Jedná sa o chatkovú turistickú oblasť, ktorá je podľa možností vcelku pekne upravená. Rezkým tempom si kráčame ďalej asfaltkou až k miestu s prístreškom, kde je križovatka ciest. Asfaltka odtiaľto vedie do Moravian nad Váhom. Dolinkou tečie potôčik Striebornica. Na križovatke asfaltiek je prístrešok a pri ňom zaujímavý infopanel so vzorkami drevín a ich názvami.
Ideme ďalej po zelenej, obchádzame strmší svah. Cesta je klasická lesná a po dlhšej dobe postráda nejaké špecifickejšie atraktivity. Odrazu vybŕdneme na Gonovych Lazoch, čo je veľká lúka. Je tu vyššia koncentrácia havranov. Ktovie, čo ich sem priťahuje. Značka prechádza lúkou a vinie sa popri lese. Tu zacítime vôňu špekáčkov. Niekto si tu opeká. Ľudí síce nevidíme, ale počujeme výrazný džavot a smiech. Až potom zisťujeme, že kúsok vyššie šantí pri ohnisku partia mladých ľudí s deťmi. Po ceste nás stihne predbehnúť jeden cyklista, ktorému to do kopca moc nejde a dosť sa trápi. Chvíľu na to okolo nás prefrčí cyklistka, ktorá prešla okolo nás včera pri Jeleních jamách. Poznali sme to podľa oblečenia a pekne vypracovaných nôh :). Do kopca šliape oveľa lepšie ako cyklista, ktorý tade išiel pred pár minútami.
Pomaly sa dostávame na modrú a ňou smerujeme ku Kostolnému vrchu, kde sme už včera boli. Cestou stretneme viacerých cyklistov, potvrdzujúcich, že pohorie je ich rajom. Pochod už nie je ničím výnimočný, azda len fialovou zeminou na ceste, ktorej pôvod je nám neznámy. Bola by to vcelku nuda, našťastie neustále spomíname príhody buškrafťáka Dana, čo je dosť veselé.
Zostatok cesty je nám už povedomý a jediné, čo nás drží v napätí je, či nás na lúke za Starou Lehotou očakáva auto, ktoré sme tu včera zanechali. Našťastie auto tu stále je. Vidíme ho hneď, ako sme došli na smradľavé miesto pri štrúdliach, kde sme včera zistili, že sme zabudli mobil v aute. Tu sa k nám ešte prirútia dva ozrutné psy, ktoré na nás pozerajú hravými očami. Zrejme utiekli skupinke asi 30tich skautov, ktorí nás prenasledovali posledný kilometer trasy. Auto nikto neukradol a tak sa môžme smelo vydať k záverečnej lokalite dňa a síce, na pre nás záhadný vrchol Bezovec.
Známka buškraftu. Lokalita na každom kroku potvrdzuje, že ju milujú zálesáci. Toto obydlie muselo byť dosť veľké.
Lokalita Gonove lazy. Po vystúpaní z Výtokov do vyšších polôh sme sa dostali na veľké lúky. Celý tento úsek by bol vhodný pre túru na horských bicykloch.
Nezabudnuteľný okruh oblasťou Marhátu sa končí. Vraciame sa k autu cez kopanice nad Starou Lehotou.
Na Bezovci
Bezovec (743m) je skvelý vyhliadkový bod, no okrem toho i celkom sympatické, zjavne dobre spravované lyžiarske stredisko pre nenáročných. Až teda na biednu príjazdovú cestu k nemu. Tá je riadne rozbitá. K stredisku sa na túto cestu odbáča z hlavnej medzi Starou a Novou Lehotou, aj keď dá sa sem dostať i po červenej hrebeňovej značke, vedúcej Považským Inovcom. Rozhodli sme sa, že si pozrieme tunajšiu Športchatu Bezovec ale najmä samotný vrch Bezovec, hoci priamo naň turistická značka nevedie. Lyžiarske stredisko Bezovec bolo v čase našej návštevy absolútne opustené, s minimom návštevníkov, po zime celé šedivé. Je to veľká škoda, pretože sa jedná o fajn lokalitu.
V miestnom lesíku je roztrúsených niekoľko chát, slúžiacich ako ubytovacie kapacity pre lyžiarov, či všeobecne rekreantov. Oblasť je sympatická, je tu pokoj. Popri zjazdovke zaujmú chatky s mužskými a ženskými menami. Starší plagát dokazuje, že sa tu v lyžovaní i súťaží. Svahy sú vybavené sieťou umelého zasnežovania a reflektormi, slúžiacimi pri večernom lyžovaní. Vyzerá to tak, že nenáročná rodinná lyžovačka by tu mohla byť k spokojnosti.
Celá oblasť je dosť zapadnutá a absolútne autentická. Športchata Bezovec sa ohlasuje hudbou z rádia. Pár hostí sedí na akejsi terase. Uvažujeme, že si ju pozrieme neskôr pri zostupe z Bezovca a dáme si tu vyprážaný syr (ak by bol v ponuke). Nakoniec sa k tomu však už nedostaneme. Každopádne chata zrejme funguje minimálne počas víkendov aj mimo hlavnú sezónu.
Od chaty už stúpame k výhľadu nad záverom vlekov úvodnej zjazdovky. Je to pekné miesto vidno z neho na Veľkú Javorinu a hrebeň Považského Inovca. Vleky sem vedú z dvoch strán. Výstup na Bezovec vedie doprava popri vleku, ktorý končí kúsok pod jeho vrcholom. Stúpame nahor do svahu a stále máme pekný výhľad. V úvodnej časti stúpania sú výhľady hlavne na sever a čiastočne na západ, na východe zas vidieť zjazdovku smerujúcu z Bezovca. Čím viac sa stúpa vyššie, severné výhľady pohltia koruny stromov, no o to viac zaujme pohľad zo zjazdovky smerom na západ.
Pri výstupe na Bezovec opäť stretávame, už tretíkrát tú istú cyklistku, s peknými nohami. Spúšťa sa dole svahom. Na bicykli to musí byť skutočný zážitok. Vrchol Bezovca je trávnatý a sčasti ohraničený stromami. Je tu vrcholová kóta s knižkou. Výhľady sú pekné a určite minimálne známe. Keď sa pozeráte z týchto končín, akoby ste boli v úplne iných horách. Panorámy sú prosto jedinečné. Kúsoček pod vrcholom, skryté v lese nájdete jednoduché posedenie a ohnisko. Ďalší neklamný znak miestneho buškrafterstva. Na severe kopca je skalnatý zráz. Výhľady sú blokované stromami, no všimnúť si možno horskú asfaltku pod Bezovcom.
Na vrchole strávime len krátku chvíľu a následne z Bezovca zostúpime už len k autu, kde si dáme občerstvenie v podobe hermelína, klobásy a papriky. A to je zároveň naša bodka za nezabudnuteľnými dvojdňovými potulkami Považským Inovcom.
Lyžiarske stredisko Bezovec. Ak by sme mali vybrať niečo, čo túto oblasť charakterizuje, určite by to boli tieto špecifické chatky s menami ľudí.
Výhľady z hrebeňa Bezovca. Nachádzame sa uprostred zjazdoviek. Príroda je žiaľ ešte mdlá po zime. Inak by tu bolo isto nádherne.
Spätné pohľady na výstupovú trasu. Na Bezovec je to príjemná prechádzka po zjazdovke plná výhľadov.
Pohľad z vrcholu Bezovca. Mohol by tu byť pekný večer pod hviezdami.
Čo si pozrieť v okolí?
- Slovanské hradisko a múzeum v Bojnej – nad obcou Bojná sa rozprestierajú pozostatky slovanského hradiska. V obci je mu potom venované múzeum.
- Hrad Tematín - ruina hradu z 13. storočia s peknými výhľadmi a posedením pod hradom
- Topoľčiansky hrad – pekne zrekonštruovaný hrad, na ktorý sa dá dostať behom pár minút z obce Podhradie
- Duchonka - známa rekreačná oblasť
- Panská Javorina - takmer tisícmetrový vrchol s vyhliadkovou plošinou
- Piešťany - mimoriadne významné kúpeľné mesto
- Hrad Beckov – veľmi obľúbená ruina hradu na skalnom brale, populárnom i medzi lezcami
- Nitrianska Blatnica – jedna z východzích obcí na výlety v južnej časti Považského Inovca. Nájdete tu kaštieľ a múzeum.
- Rozhľadňa Radošinka – drevená rozhľadňa, ktorú nájdete medzi obcami Nové Sady a Šurianky
- Nový Zéland - veselý pokus o prenesenie novozélandského spôsobu života na slovenské lúky, v areáli Nového Zélandu nájdete imitácie hobitích domčekov, rôzne zvieratká, napríklad jaky
Nočná momentka ...mierne naaranžovaná :)
