Tesne pod vrcholom Ostrvy. Chodník vás zavedie do Sedla Ostrvy (v strede), vrch samotný je potom ten kopček vpravo.
Tak sme sa mierne chorí a nevyspatí vyteperili z Popradu autom a pristáli na záchytnom parkovisku na Štrbskom plese. Napriek tomu, že bol klasický pracovný deň, bolo tu dosť áut. Neskôr sme zistili, že takmer celé Vysoké Tatry si uzurpovali bratia Česi, ktorí mali v tom čase sviatok sv. Václava. Tí tvorili väčšinu turistov, ktorých sme stretli. Samozrejme kde-tu sa objavil nejaký domáci, či zahraničný turista.
Vychádzame zo Štrbského plesa v dobrej nálade. Počasie je fajn. Spočiatku je síce zamračené, ale mierne sa vyjasňuje. Tatry navyše už chytili jesenné farby, čo nám z fotografického hľadiska enormne vyhovuje. To je super na tých našich Tatrách, že sem zime príde rýchlejšie ako do iných kútov Slovenska a tak aj vegetácia je o niečo skôr farebnejšia. Pre porovnanie, v Bratislave sme sa dočkali prvých nažltlých stromov snáď až o mesiac neskôr.
Úvod túry nás „potešil“ strmejším stúpaním lesným chodníkom. Ten začína hneď za turistickými stánkami na Štrbskom plese. Pri výšľape nás sprevádzalo viacero skupiniek turistov. Bolo ich dosť na celom úseku trasy, až po Ostrvu. Trasu medzi Štrbským a Popradským možno považovať za takú menšiu promenádu. Ale tým sme sa nenechali znechutiť a veselo sme si vykračovali kamenistým chodníkom. Vzhľadom na našu fyzickú indisponovanosť sme si porozprávali čo-to o našich prekonaných a neprekonaných chorobách a polamentovali, ako to s vekom ide dole vodou. Čo na tom, že sme ešte mladí ľudia okolo 30 rokov :).
Popradské pleso sme dali asi za hodinu a pol, čo bolo o 20 minút dlhšie, než sľuboval rázcestník na Štrbskom plese. Optimisti :). Na našu obranu treba priznať, že sme dosť fotili a často sa tak zastavovali. Po ceste sa neudialo nič svetoborné. Akurát nás zaujal súdok s medovinou uprostred lesa, a potom príhoda s malým chlapčekom. Drobec zakopol o kameň a keď vstával zo zeme, tak mamke podal vysvetlenie, že padol preto, že je hladný. Ešte že sme si preventívne na tú Ostrvu vzali aj niečo pod zub, ak by sme začali mať nutkanie zakopávať :).
Návšteva Popradského plesa prebehla veľmi rýchlo. Bolo tu množstvo ľudí, či už pri Majláthovej chate, horskom hoteli, alebo na brehu plesa. Stravovacie zariadenia sme neplánovali využiť, takže tu nás ľudia neobmedzovali. Horšie to bolo pri plese, kde sa dosť zle fotilo. Turisti sa vždy nasáčkovali na tie najlepšie miesta a robili si fotky. Preto sme často museli robiť fotografie aj s nimi. Nič to, keď budeme schádzať z Ostrvy, zastavíme sa tu opäť.
Z Popradského plesa na Ostrvu, resp. oficiálne do Sedla pod Ostrvou vedie strmý chodník, ktorý si všimnete už od plesa. Pôsobí na prvý pohľad hrôzostrašne, no našťastie to nie je masaker. Stúpanie je síce značné, no zvládali sme ho napočudovanie dobre. To však nemohla tvrdiť jedna turistka, ktorá sa na vrchol teperila s akousi trofejou, či víťazným pohárom (možno vyhrala v nejakej športovej súťaži). Každopádne, to bolo vcelku úsmevné. Milá pani nás niekoľko krát, aj s pohárom predbehla, potom my ju. Vždy sme sa pritom na seba usmiali. Neskôr sme ju našli sedieť na kameni, že vraj má problémy s kolenom a nevie či to dá až na vrchol. Od vtedy sme ju nevideli...
V jeden moment, zhruba v polovici strmáku sa ocitáme na okraji chodníka, pretože sa snažíme vyhnúť skupine maďarsky hovoriacich turistov. Skupinka je veľká, približne 30 ľudí a tak si čas krátime posedávaním na jednom z väčších kameňov, ktorý bol pri chodníku. Kontrolujeme GPS a hádame, koľko môže byť stupňov. Ukazuje 12 stupňov celzia na slnku. V tieni môže byť okolo 5, ale na slnku je ozaj príjemne, až sa potíme. Tu si všimneme, že na nás zazerajú dvaja Česi – žena a muž. Chlap je smelší, pousmeje sa a ukazuje smerom na GPS, že na čo to máme. Reku, nahrávame si trasu. Nechápavo sa pýtame, že prečo sa pýta? Nakoniec z neho vzišlo, že robia geocaching a že zrejme sedíme na „keške“ :). Kto nepozná geocaching, tak v stručnosti, ide o hľadanie skrýš všakovakého druhu, ktoré sú roztrúsené po celom svete. V skrýši zvykne byť krabička s nejakými drobnosťami. Očividne sme sa nachádzali v blízkosti práve takejto skrýše. Nakoniec ju našli asi 2 metre od nás.
Po príhode s Čechmi sa počas výstupu na Ostrvu už nič výrazné neudialo. Čoskoro sme sa ocitli v Sedle pod Ostrvou. Pretože sme neskôr vyrazili, do sedla sme prišli až okolo tretej. To sa už väčšina ľudí vracala domov a tak sa lokalita postupne vyprázdňovala. Pred štvrtou sme tu stretávali len sporadické skupinky ľudí. Dovedna sme strávili na vrchu takmer hodinu. Celá oblasť Ostrvy je rozsiahla a tak sme si ju vrátane vrcholu pochodili a pokochali sa výhľadmi. Vrchol je ani nie 200 metrov západnejším smerom. Sedelo na ňom zopár ľudí. Nám sa na oddych viac páčilo miesto neďaleko sedla, na skalnom okraji s peknými výhľadmi. Slnko príjemne hrialo a tak sme sa tu rozložili a nasávali slnečnú energiu.
Pred štvrtou hodinou sa poberáme dole. Máme možno 2 hodiny do západu slnka a ešte chceme pozrieť tatranský symbolický cintorín pri Popradskom plese. Nezdržujeme sa. Dole nám to ide prekvapivo svižne. Kolená zatiaľ prežívajú, ani hlava sa z výšok extrémne netočí, spánok nás nemáta a horský vzduch má zrejme priaznivý účinok proti príznakom choroby.
Čoskoro sme pri Popradskom plese, ktoré je v porovnaní s obedom takmer úplne vyprázdnené. V miestach, kde si pred tým robili ľudia hromadne fotografie a selfiečka, teraz nie je nikto. Stretávame len jednú spoločenskú mačku, ktorá sa nám obtiera o nohy vždy keď zastavíme. Neskôr sa od nás oddelí a venuje sa naháňaniu vtáčkov v okolitých krovinách.
Symbolický cintorín obetí Tatier je miesto s melancholickým nádychom. Nájdete tu množstvo krížov, pamätných tabúľ a jednu kaplnku. Je až neskutočné, koľko ľudí našlo svoj koniec v spároch divokej tatranskej prírody. Na mieste chvíľu pobudneme a pomaly sa poberáme domov.
Slnko už pomaly zapadá a ešte si robíme fotografie plesa a okolitej krajiny. Posledné lúče slnka vytvárajú ideálne fotografické scenérie. Je tu neuveriteľný pokoj. Na stromoch sa ani lístok nepohne. Hladina Popradského plesa je ako zrkadlo, bez jedinej vlnky. Škoda že už musíme domov.
Poslednú časť trasy ideme v úplnej tme a tak si prisvecujeme baterkou a mobilom. Nie sme však sami. Sporadicky stretávame oneskorencov, vracajúcich sa na Štrbské pleso. Jedni, zjavne unavení a vyčerpaní sa nás zhruba dva kilometre pred Štrbským plesom pýtajú ako je k nemu ešte ďaleko. A podobne, ako nám zvykli rodičia počas výletov hovoriť, že „už tam budeme“, odpovedáme podobne: „už tam o chvíľu budete“...
Sud s horúcou medovinou za 2 EURá. Medzi okoloidúcimi turistami mala táto "atrakcia" značný úspech.
Výhľady po ceste. Niektoré časti medzi Popradským a Štrbským plesom ponúkajú pekné výhľady do krajiny.
Pri horskom hoteli Popradské pleso. Predstavuje hlavnú dominantu plesa. A okrem iného tu bolo tiež veľa ľudí, tak sme sa tu dlho nezdržali :)
Pri Popradskom plese. Pekné miestočko v severovýchodnej časti plesa.
Spätný pohľad do doliny okolo Popradského plesa. Podobných výhľadov si užijete nespočetne veľa.
Výhľady smerom na juhovýchod, do Podtatranskej kotliny. V čase našej návštevy tu poletovalo viacero paraglajdistov.
Výstupová trasa na Ostrvu. Cikcakový chodník pôsobí z diaľky veľmi zaujímavo.
Na tatranskom symbolickom cintoríne. Cintorín leží pod Ostrvou, pri Popradskom plese. Určite sa tu nezabudnite zastaviť.