Po Marháte sme istý čas pokukovali, ako vhodnom cieli pre víkendovú turistiku v Považskom Inovci. Pohorie sme moc pochodené nemali a tak nám oblasť v okolí Marhátu prišla ako dobrá voľba na úvodné, dvojdňové spoznávanie. Výhodou bolo tiež množstvo zaujímavostí, ktoré táto časť Považského Inovca ponúka. Viac o našom výlete Považským Inovcom v oblasti Marhátu sa dočítate v samostatnom článku. V tomto odseku sa budeme venovať len našim zážitkom týkajúcich sa Marhátu.
Vyrazili sme z Bratislavy neskôr než sme plánovali. Okrem pracovných povinností nás ešte zastihli dopravné nehody a následne zápchy v meste. Aj preto sme reálne vyrazili za turistikou až čosi okolo obeda z obce Stará Lehota. Pôvodne sme chceli parkovať v obci, no čuduj sa svete, nenašli sme nikde vhodné parkovanie a tak sme to riskli a zaparkovali až za obcou. Ušetrili sme tak pár minút času, pretože asfaltka vedľa ktorej sme parkovali viedla k červenej turistickej trase. Ušetrené minúty sme hneď v zápätí stratili kvôli mobilnému telefónu. Ten sme zabudli v aute a museli sme sa poň vrátiť. Hoci mohli sme ho tam aj nechať, no pre prípad núdze sme ho chceli mať pri sebe.
Rozhľadňa na Marháte. Z vrchnej plošiny sú výborné kruhové rozhľady do ďiaľav.
Veľká Lehota - Jelenie jamy
Úvod trasy sa niesol vo veľkej pohode, s veľmi miernym stúpaním. Asfaltku po chvíli vystriedal lúčny chodník a neskôr klasický lesný. Oblasť za Veľkou Lehotou má kopaničiarsky nádych, najmä ak sa pozeráte z kopcových lúk do šírej krajiny. Výhľady sa nám naozaj páčili. Hneď sme zabudli na preťažené batohy, v ktorých sme brali množstvo hlúpostí, len z toho dôvodu, aby sme si na Marháte spravili gastronomický večer (aspoň tak sme pôvodne plánovali). Preto sme ťahali litre vody navyše, plus nejaké to víno, hrnce, cestoviny a ďalšie príslušenstvo, ktoré by sme so sebou za normálnych okolností nebrali. A tak z pôvodnej idei ísť naľahko, sme išli minimálne nastredno :).
Postupne sme prešli viacero zaujímavými lokalitami. Na začiatku to bol akýsi poľnohospodársky areál s gigantickými „štrúdlami“, čo bola zrejme zafóliovaná siláž. Neskutočne to tu smrdelo. Potom prišla oddychová fáza lúčnymi kopčekmi. Neskôr viedla trasa lesom, po zablatenom chodníku, ktorý mal železitú farbu. Kratší oddych sme si spravili za horárňou pod Kostolným vrchom. Kúsok od nej sa nachádza pietne miesto s krížom a prístreškom. To sme už mali skoro polovicu trasy za sebou.
Nebyť fotenia, tak cesta ubiehala veľmi rýchlo. Prezatiaľ sme nestretli ani jediného človeka. Prvú skupinku dvoch cyklistov stretávame až na druhej križovatke za Kostolným vrchom, neďaleko ďalšieho dreveného prístrešku. Prístrešky máme radi, pretože v čase nepriazne počasia poslúžia ako dobré miesto, kde sa dá schovať pred dažďom, či núdzovo prespať.
Zhruba na pol cesty od Kostolného vrchu a Marhátu leží lokalita Jelenie jamy. Ešte tesne pred ňou nás zaujal vysokánsky smrek, ktorý by bol ideálnym vianočným stromčekom na nejednom vianočnom trhu.
Jelenie jamy sú zvláštne miesto. Sú tu budovy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť opustené, no nie je to tak. Obďaleč je potom elektráreň na slnečnú energiu, okolo ktorej sa popásali pračudné stvorenia. Aspoň teda z diaľky pôsobili dosť mysteriózne. Neskôr, pri bližšom skúmaní sme zistili, že sú to ovce. Čím je však lokalita typická sú poľovnícke strieľne. Tých je tu naozaj dosť. Aj sme si niektoré obzreli. Pri jednej sme objavili fľašu alkoholu (ešte nevypitého). Okrem iného Jelenie jamy ponúkajú fajn výhľady na miestny kraj. Zdržíme sa tu na moment, veď na Marhát to už nemáme ďaleko. Keď sa pomaly zberáme vyraziť ďalej, pribehne k nám znenazdajky pes, ktorý zdiaľky vyzeral ako malá ovečka. Smutnými očami na nás pozerá a odprevádza nás ešte asi 200 metrov po ceste.
Za Jeleními jamami nás ráznym tempom predbieha cyklista, resp. cyklistka. Je zvláštne, že na tú osobu naďabíme na ďalší deň ešte 2x. Ale to nám vôbec nevadí, práve naopak. Zisťujeme totiž že má pekný zadok a vypracované nohy :). V daný deň je to tretí a predposledný človek, ktorého sme mali možnosť stretnúť. To sa nám páči. Pohoda, pokoj, žiadni ľudia, len my a príroda a prezatiaľ pekné počasie.
Je to vôbec Slovensko? Áno. Tulácka cesta do nebies v Považskom Inovci.
Cyklotrasy. Mnoho turistických značených trás v Považskom Inovci je zároveň cyklotrasami.
Altánok. Na cestách zo Starej Lehoty sme míňali viacero prístreškov vhodných i na núdzové prenocovanie.
Panoráma s technologickým monumentom. Táto solárna elektráreň sa nachádza v lokalite Jelenie jamy.
Marhát
Natešení si vykračujeme strmším kopcom, ktorý začal už pri Jeleních jamách. Sklon dáva tušiť, že sa blížime na vrchol. Prichádzame na rázcestie pod Marhátom, ktoré je obsypané snežienkami. Našli sme tu infotabuľu s informáciami o Marháte a okolí. Pomedzi stromy zbadáme vysielač, ktorý sme videli už predtým z niektorých miest. Vysielač vidno, no rozhľadňu nie. Pravdepodobne na Marháte nie je rozhľadňa najvyššou stavbou. Na rázcestí pobudneme pár minút a pomaly sa pripravujeme na posledný, približne 500 metrový úsek do strmého kopca. Chodník vedie skalnatejším terénom. Ani nie po 10 minútach sa ocitáme na Marháte pod rozhľadňou.
Sú tu prístrešky a nejaké tie ohniská. Prístrešky nie sú komplet kryté. Chránená je len jedna časť. Našťastie je to tá, z kade tu zvykne fúkať vietor, čo neskôr oceníme. Počas cesty nás totiž sprevádzalo bezveterné počasie. No tu, ako sme kráčali k vrcholu, vetra pribúdalo exponenciálnym tempom. Na vrchole už dul riadny, studený vetrisko.
Utekáme narýchlo na rozhľadňu. Užívame si výhľady, ktoré sú za normálnych okolnosti vynikajúce. Nám tu z jednej strany svietilo slnko do očí a tiež sa obďaleč tvoril hmlistý opar, takže výhľadové podmienky boli dokonalé, povedzme tak z 65%. A ešte navyše ten studený, bodavý vietor. Čas na rozhľadni sme obmedzili a pobrali sa sadnúť si do jedného z prístreškov pod rozhľadňou. Tu sme meditovali nad tým, či má zmysel v takom vetre prespávať na Marháte.
Celý deň sme si totiž brúsili zúbky na pekný večer na vrchole tohto kopčeka, s tým, že si doprajeme i trochu kvalitnejšiu kulináriu ako len obyčajné špekáčky, alebo opečenú klobásu. Chceli sme si spraviť cestovinky s chutnou omáčkou, kvôli ktorým sme celý deň v batohoch trepali víno, olivy, parmezán, sušené paradajky a kadejaké iné mystické prísady. Dúfali sme v peknú noc na vrchole. No už krátko po vystúpení hore sme už tak trocha tušili, že ohniská, na vrchole asi nevyužijeme. Vial tu nepríjemný, chladný vietor, ktorý dobiedzal dokonca i v prístrešku. Nesedelo by sa nám príjemne, museli by sme skoro zaliezť do bivaku.
Po kratšom zvažovaní sme sa rozhodli ísť preskúmať okolie pod Marhátom, s tým, že možno sa ešte vrátime naspäť, keď počasie dovolí. Mali sme časovú rezervu do západu slnka a tak sme si to mohli dovoliť. Nakoniec sme sa na Marhát už nevrátili...
K vrcholu Marhátu. Zo Sedla Marhát sme sa zakrátko dostali na vrchol známeho kopca.
Spokojnosť. Marhát nie je enormne známym vrcholom, no ak sem vystúpite, rozhodne je na čo pozerať.
Bivak pri Rotunde sv. Juraja
Vrchol Marhátu sme mali možnosť zažiť absolútne osamelí. To asi nie je v tomto pohorí veľmi výnimočné, pretože zjavne ide o málo presondované pohorie a aj na tento vrchol sa vyberú predovšetkým miestni, alebo turistickí skalní. „Romantika“ na vrchole sa žiaľ kvôli výdatnému studenému vetru nekonala, no na druhej strane sme mali možnosť pozrieť si zostup po žltej značke. Ten bol príjemný, znova viedol lesným chodníkom a priviedol nás k Rotunde sv. Juraja, o ktorej sme vlastne vôbec netušili. Pri rotunde sme nakoniec aj prespali.
Na tomto mieste je vhodné spomenúť, že tesne pred ňou sa nachádza výdatný prameň pitnej vody, priamo pri chodníku (naľavo, ak zostupujete z Marhátu). Okolie rotundy je veľmi vhodné na prípadné prenocovanie. Neodporúčame však spať priamo pri kultúrnej pamiatke, ale trochu ďalej, pod ňou, na veľkej lúke s ohniskami. My sme tu zažili vytúženú večeru pri ohníku a nebom plným hviezd. Samozrejme aj so spomienkami na Marhát :)
Pitná voda. Táto čudná studnička sa nachádza priamo pri žltej značke tesne pred Rotundou sv. Juraja. Istotne si ju všimnete.
Areál kostolíka. Okolie bolo zrejme v nedávnej dobe zrevitalizované.
Národná kultúrna pamiatka Súsošie Golgoty. Ďalšie prekvapenie, ktoré nám prišlo nečakane do cesty.
Vstupná brána do areálu. K Rotunde sv. Juraja sa dostanete touto bránou. No my sme prišli značkou od Marhátu presne z opačnej strany.
Večera šéfkuchára. Prvý deň putovania sme zavŕšili hodnotným pokrmom - cestovinami s olivami, sušenými paradajkami, parmezánom a opečenou slaninkou. Samozrejme nemohla k tomu chýbať fľaša vína. Mio gusto.:)
Hviezdne nebo v Považskom Inovci. Pohľad z postele pod Marhátom bol čarovný. Pekne vidno hviezdy Veľkého voza.
Ráno pri Rotunde sv. Juraja. Vstali sme do slnečného rána. Objavovanie môže smelo pokračovať.