Keď už máte Malé Karpaty prechodené krížom-krážom a času na prieskum iných hôr je minimum, istotne vás bude mátať myšlienka na možnosť na nejaký zaujímavý a neošúchaný prechod týmto drobným pohorím. Je ešte niečo, čo by sa tu dalo inšpiratívne nakombinovať?
Náhodou sa mi podarilo naraziť na článoček o prechode všetkých malokarpatských vrcholov vyšších ako 700m na jeden záťah. A to je presne to, čo som potreboval. Konečne nejaký nápad na zaujímavý podnik v Malých Karpatoch. Pochod s mierami 55km a približne 3000 m stúpania vyzeral zábavne. Jednotlivé vrcholy a ich hrebene ponúkajú krásne výhľady a tak by mohlo učinené zadosť okrem športového zážitku aj tomu estetickému. Veď najmä preto chodíme na hory. Jednotlivé vrcholy som už mal pochodené, už ich len spojiť magickou niťou non-stop prechodu. Dnes, po absolvovaní prechodu, však môžem uvedenú túru odporučiť aj všetkým „pohoďákom“, ktorí by si ju radi prešli za 2-3 dni s romantickým táborením.
Ranné výhľady z Čela. Tretia dosiahnutá sedemstovka.
Čo je Malokarpatská jedenástka?
Pojem malokarpatská jedenástka resp. Malokarpatské sedemstovky zahŕňa všetkých jedenásť vrcholov Malých Karpát vyšších ako 700m. Trasa prechodu sa tiahne z veľkej väčšiny po hlavnom hrebeni pohoria, no k niektorým sedemstovkám je nutné urobiť si z neho nevyhnutnú zachádzku na bočné rázsochy a hrebene. Túra sa dá naplánovať rôzne, no v zásade vedie zo Smoleníc do Perneka (55km variant) resp. do Pezinka (60km variant).
Pri prechode nastúpate približne 3000m do kopca, čo je dôkaz, že aj nízkom pohorí sa dá vymyslieť slušný tréning. Trasa vedie zväčša po červenej značke hlavného hrebeňa, no je možné si ju upraviť. Napríklad obchádzkou vrcholu Klokoča po vrstevnici, tvorenej lesnou cestou. Prechod bude samozrejme hodnotnejší, ak tento takmer sedemstometrový vrchol nevynecháme. Okrem toho ide o jedno z najkrajších miest Malých Karpát a pri viacdňovom prechode „na pohodu“ možno jeho návštevu len a len odporučiť. Po lesnej ceste cez zvernicu by sa sa dali obísť i Taricové skaly, čo by ale znova bola škoda. Je to ďalšia pekná lokalita s výhľadmi. Navyše, obchádzkami veľa času neušetríte.
Prechod sedemstoviek je logicky možné realizovať obojsmerne a zaujímavým sa javí práve variant prechodu od západu na východ. Týmto spôsobom sa dá naplánovať dosiahnutie najvyššej sedemstovky - Zárub až celkom na záver túry. To môže pridať podujatiu na zaujímavosti. Ja som si však z dôvodu lepšieho dopravného spojenia zvolil prechod zo Smoleníc do Perneku.
Skalnatá - vrchol. Tu už viem, že trasu sedemstoviek dnes prejdem. Ďaleko na pozadí sa črtajú Záruby, kde som ráno prechod začínal.
Ako sa dostaviť na štart?
Či už sa rozhodnete pre pochod od západu na východ pohoria, alebo opačne, do jednotlivých štartovacích bodov sa bez problémov dostanete autobusom. Ja som volil štart v Smoleniciach, pretože z Bratislavy šiel prvý autobus o piatej ráno a posledný z Perneka takmer o deviatej večer. Okrem toho som nechcel blúdiť za tmy na neznačenom hrebeni medzi Veterlínom a Čelom, ktorý som až tak nepoznal. Ideálne je, ak vás môže niekto autom doviezť do miesta štartu (prípadne odviezť z cieľa), alebo si auto aj so zásobami a vecami na prezlečenie po výkone, necháte v cieli. Tým pádom budete nezávislí od verejnej dopravy pri ukončení pochodu a zároveň motivovaní prísť až do cieľa samotného. Toto má zmysel riešiť iba pri non-stop prechode sedemstoviek. Bude ale nutné si deň predtým auto do cieľa dopraviť. Pohodlne si ho môžete zaparkovať v Perneku pri kostole, alebo v Smoleniciach dakde na príhodnom mieste v obci. Pri mojom prvom pokuse o prechod som bol bez auta, odkázaný iba na autobusy, čo bolo trochu stresujúce.
Prechod non-stop
Trasa: Smolenice obecný úrad 229m - Havranica 717m - Záruby 767m - Čelo 716m - Veterlín 724m - Vápenná 752m - Vysoká 754m -Veľká Homola 709m - Skalnatá 704m - Čertov kopec 752m - Javorina 703m - Čmeľok 709m - Pernek kostol 277m
Prejsť malokarpatské sedemstovky na jeden záťah sa javí ako jedno zo samozrejmých podujatí, keď už máte pohorie pochodené. Ísť na tento prechod, je ako objaviť v týchto kopcoch zase niečo nové. Keď už poznáte kopce aj jednotlivo, z predošlých výstupov, dopredu si viete predstaviť, že trasa bude istotne zaujímavá. A znova si viete prežiť tieto kopce iným spôsobom. Na prechod som sa preto tešil.
1. Pokus
Na cestu som sa vydal najskôr v polke februára, keď bola vcelku mizerná predpoveď počasia i podmienky. Dopredu bolo jasné, že bude zamračené, hmla a mokrý chlad. V teréne sa ukázalo, že k tomu pribudne i kompletne snehom pokrytá trasa. Bolo asi 15-20cm snehu, miestami na chodníkoch ľad, ktorý znepríjemňoval výstupy i zostupy. Chodník bol miestami neprešliapaný s naviatym snehom a preto sa veľmi nedalo bežať práve v pasážach, kde som s behom rátal. Bol to pochmúrny, veterný deň a už cestou v autobuse do Smoleníc spŕchlo. Nakoniec dážď prestal ešte pred začatím výstupu, no miestami sa na trase objavilo i jemné sneženie. Počasie jednoduchho zintenzívňovalo celé podujatie. Už len vstať z postele a za tmy vyraziť je v takýto čas výzvou. Na druhej strane iné hory v ten deň nehrozili a tak bolo vhodné pokúsiť sa o práve o sedemstovky v divokých Karpatoch. Bol to zároveň dobrý tréning na nepohodu.
Tento pokus sa skončil na Vysokej, pretože mierne blúdenie a podmienky na trase ma spomalili. Nebolo isté, či by som stihol autobus v Perneku. A tak som to zabalil. Tak či tak, zážitok bol hodnotný. No a samozrejme zanechal po sebe niečo nedokončené, čo bolo treba v najbližšom vhodnom čase doraziť. Z prvého pokusu bolo jasné, že psychologicky bude najťažšie dvakrát odbočiť z hlavného hrebeňa kvôli výstupu na Vysokú a Veľkú homoľu.
Zima vládne ľadovým žezlom. Pre zaujímavosť podmienky v Malých Karpatoch počas prvého pokusu o prechod sedemstoviek non-stop. Pokus skončil na Vysokej. Týždeň na to, už v oveľa pohodovejších podmienkach, sa podaril kompletný prechod.
2. Pokus
Pokus druhý prebehol hneď nasledujúcu sobotu, keď pominula svalovica v stehnách. Predpoveď počasia sľubovala ideál. Slnečno a približne sedem stupňov. Cez týždeň dosť pršalo a bolo dosť prekvapujúce sledovať, že i pár dní dažďa stačilo, aby sneh z pohoria takmer úplne vymizol. Tam kde som sa doň pred pár dňami zabáral až po členky, nezostalo z neho vôbec nič. Ojedinelé plochy snehu sa rozkladali už len v oblasti nad 600m. Na tento pokus o sedemstovky som šiel vystrojený podobne ako predošlý týždeň, iba s ľahkým, bežeckým ruksakom a v trailových botkách. Čo sa týka oblečenia, bral som hlavne rezervu suchých vecí. Botky boli počas prvého pokusu najslabším miestom, tak som si cez týždeň zadovážil lepšie, s goretexovou vypchávkou a návlekmi proti vnikaniu snehu. Nakoniec sa to ukázalo ako zbytočné, keďže sneh sa takmer úplne stratil. Do batohu putovali tri bagety, pár gélov a sladkých tyčiniek rôzneho druhu a jonťák do hydrovaku. Ako teda prechod prebiehal?
Podmienky na trase. Počas prechodu boli na lesných chodníkoch zmiešané podmienky. Postup to trošku sťažilo.
Havranica 717m
Ráno z Bratislavy nasadám na autobus smer Smolenice o 5.10 ráno. Šoféruje rovnaký vodič, ktorý si zapaľuje na rovnakom mieste cesty cigaretu a ja sedím na rovnakom mieste. Len počasie je iné. Čoskoro po vysadnutí v Smoleniciach začína nádherný východ Slnka. V diaľke vidno Zobor a Žibricu. Rezko šliapem smerom k Občasnému vodopádu. Trasa je od počiatku ako vymenená. Po snehu v lese a ľade na prvom stúpaní, kde som sa pred týždňom šmýkal, nezostalo nič. Občasný vodopád mám šťastie pozorovať oživený padajúcou vodou. Neobvyklý to jav. Vodopád je i s kaplnkou v skalách oproti prvou atraktivitou trasy sedemstoviek. Inak je les šedivý a bezútešný. Po zime. Smerujem priamo do Čertovho žľabu, čo je zaujímavá zúženina pretkaná skalnými schodmi. Žľab skončí a ja sa pustím do svahu rovno nadomnou, smerujúc doprava k vrcholu prvej sedemstovky - k Havranici. Pri prvom pokuse som tu strávil oveľa viac času, traverzujúc zasnežený, neprešliapaný svah. Takto som čoskoro na hrebeni a červenej značke, ktorá je bez snehu. Preto rýchlo dosiahnem vŕšok Havranice. Dnes poľahky nájdem i kótu, ktorá ho označuje. (Minule bola skrytá pod snehom) Slnko za ten čas poskočilo na obzor a žiaľ premeškal som jeho východ. Celkovo som ale rýchlejší ako naposledy.
Prvá sedemstovka. Havranica 717m. Nachádza sa na hrebeni Zárub a jej vrchol označuje táto kamenná kóta.
Záruby 767m - najvyšší bod Malých Karpát
Z Havranice vedie po hrebeni prekrásny chodníček, ktorý je najkrajší keď sú jednotlivé ročné obdobia v rozkvete. Či už keď tu rozkvitne záľaha medvedieho cesnaku, napadá sneh, alebo lístie. Dnes je chodník šedý, tvorený, posledným snehom utlačeným lístím. Zato však cesta rýchlo ubieha. Takéto úseky pobehnem. Pár skalnatých pasáží a zakrátko som na Zárubách. Samozrejme nie je tu nikto, je veľmi skoro. Po snehu ani stopy, zostal iba tvrdý, zmrznutý sneh a ľad na zostupovom chodníku. Pôda je taktiež zmrznutá. Výhoda je, že zatiaľ nie je žiadne blato. A ja mierim k Čelu a Veterlínu.
Druhá sedemstovka. Záruby 767m. Sú zároveň najvyšším bodom celej trasy sedemstoviek a Malých Karpát.
Čelo 716m
Po rýchlom, šmykľavom zostupe zo Zárub, kedy som veľmi ocenil paličky, už stúpam Hačovej jaskyni, ďalšej atraktivite na trase a tretej sedemstovke - k Čelu. Nie je čas skúmať Hačovu jaskyňu, no istotne si ju pri chodníku všimnete. Vchod do nej je zapečatený oceľovým krytom, ktorý vyzerá ako ráfik z nákladiaku. Kúsok nad jaskyňou je po ľavej strane kríž resp. pamätné miesto. Nie je času študovať ho. Čoskoro už sa dívam z Čela na prvými lúčmi ožiarenú krajinu. Pohľad je to vyzývavý, pretože sledujem, čo ma dnes ešte všetko čaká. Vrchol je odlesnený a dobre sa tu posedáva. Natrafil som i na ohnisko. Čo sa Čela týka, jeho vrchol nie je nijako označený. Pomôže vám GPS. Vrchol je síce zjavný, ale za nízkej viditeľnosti si nemusíte byť istý, či už na ňom stojíte. Nachádza sa v miestach, kde končí stúpanie, krátko nad Hačovou jaskyňou.
Na Čele začína skalnatý, technickejší hrebienok súbežný s hrebeňom Zárub a na jeho konci sa nachádza štvrtá sedemstovka - Veterlín. Prechod hrebeňom je pôžitok, pretože má skalnatý charakter a sú z neho pekné výhľady, okrem iného i na Záruby a hrad Ostrý kameň. Popri trase k Veterlínu je viacero jaskýň a priamo na nej míňam tzv. Veterlínsky závrt. Zvonka pôsobí ako asi metrová štrbina v zemi neurčitej hĺbky. Závrt je ohradený brvnami a istotne si ho všimnete.
Tretia sedemstovka. Čelo 716m. Sedemstovka nemá označený vrchol a neleží na turistickej značke. Výhľady z nej sú famózne.
Veterlín 724m
Záruby i Veterlín sú veterné kopce, asi odtiaľ i názov tejto sedemstovky. K Veterlínu vedie chodník pomedzi čoraz vyššie skalky, až kým sa vynoríte na vŕšku, označenom tyčou so schránkou na vrcholovou knihu. Taktiež je tu umiestnená klasická, kamenná kóta. Z Veterlína sú pekné výhľady a stálo by za to chvíľku si tu posedieť a porozjímať, prípadne si zdriemnuť. To dnes však nehrozí a zakrátko už klesám, pridŕžajúc sa zľava skalnatého hrebeňa. Pri prvom pokuse som sa držal hrebeňa sprava, no nebolo to ideálne. Ak pôjdete zľava, po ukončení klesania, sa krásne napojíte na červenú značku. Ak by ste šli sprava, s najväčšou pravdepodobnosťou zídete na lesnú cestu, ktorá sa neskôr rovnako pripojí na červenú značku. Trasu si tak trochu predĺžite a bude aj strmšia.
V miestach klesania zároveň stretám prvú dnešnú faunu. Zrejme je to stádo muflónov. Rýchlo sa schovajú za skalami. K spokojnosti prispieva, že vyleziem na priamo na červenej značke. Od radosti zhltnem prvú bagetu. Kto by si chcel trasu ozvláštniť, môže si to namieriť malou odbočkou po žltej značke na Čiernu skalu. Ja však tento kopec podídem, držiac sa stále červenej. Smerujem k loveckému zámočku, k populárnej atraktivite, k Mon Reposu. Za kľudnejšieho prechodu si tu môžete pohodlne posedieť a občerstviť sa. Je tu umiestnený altánok, kde sa dá zložiť.
Štvrtá sedemstovka. Veterlín 724m. Pekný vyhliadkový kopec. Označený je dvoma kótami.
Vápenná 752m
Lesnými cestami, ktoré sú značené na červeno sa dostávam k Amonovej lúke. Miesto je ideálne na táborenie. Nájdete tu, prístrešok, ohnisko i prameň a ako názov napovedá aj peknú lúčku s posedom. Cesta vedie ďalej na idylickú horskú lúčku, rozkladajúcu sa na vrchole šestometrového kopca Klokoč. Tá je charakteristická tým, že na nej rastú neobvyklé byliny s názvom divozel. Určite sa oplatí vybrať sa sem za lúkou i rastlinami.
Vrchol Klokoča sa nachádza mimo značeného chodníka a je na ňom umiestnený jedinečný, drevený kríž s množstvom najrôznejších klincov a skrutiek napichaných v jeho telese. Bol som tu minulý týždeň a tak sa až na vrchol neštverám. Utekám k sedlu Uhliská. Toto sedlo je ďalším pekným bodom na tejto túre. V sedle sa nachádza lavička, božia muka i výrazný strom. Radosť si tu posedieť.
Doplním energiu a stúpam do kopca smerom na Mesačnú lúku. Tá predstavuje ďalšie minitáborisko tesne pod Vápennou. Na okraji lúky, pod skupinkou stromov je prameň, ktorý je po dažďoch a topení snehu extrémne rozvodnený. Takto som ho ešte nevidel. Obvykle voda z rúrky takmer iba kvapká, alebo tečie tenkým prúžkom. Napijem sa a idem do výstupu na Vápennú - piatu sedemstovku. Skalnatý hrebeň Vápennej patrí k najkrajším a najtechnickejším úsekom na trase. Postup vedie skalnatým hrebienkom. Nie je to nič zložité, ale tu i tam musíte preskočiť nejaký ten šutrík. Dnes je tu príjemne, slnečno a tak to je príjemná prechádzka.
Rýchlo som na vrchole. Ten je dnes opustený. Odfotím vŕšok a začnem zbiehať svah do Sološnickej doliny. Stretnem turistu. A neskôr i ďalších. Kúsok pod Malou Vápennou spomínam, ako som sa tu pred týždňom nefalšovane vysypal na blatku. Dnes je terén pevný, prízemný mrázik ho spevnil. Na dne Sološnickej doliny začína stúpanie po nepríjemnej asfaltke do malého sedla Skalka. Je to jedno z najnepríjemnejších stúpaní. Celé vedie lesom a nie je ani veľmi na čo pozerať. Je to akoby strmá, dlhá, krivoľaká dolina. Ak je rozbahnená, nie je nič príjemné tadiaľto zostupovať.
Piata sedemstovka. Vápenná 752m. Jeden z najkrajších kopcov Malých Karpát. Doprajte si tu krátku zastávku a porozhliadnite sa.
Vysoká 754m
Po zdolaní stúpania do sedla Skalka ma čaká ešte absolvovanie technickejších Taricových skál. Pri prvom pokuse som tu chytil jemnejšiu krízu. Zrejme dôsledok nedostatočnej hydratácie. Pri pohľade na hydrovak som zistil, že som pil veľmi málo s svoju daň si vypýtalo i neustále prešliapávanie snehu. Tentokrát je to oveľa lepšie a zakrátko už stúpam po skalnatom chodníku na vrchol Taricoviek. Pred týždňom bol ešte pokrytý snehom a ľadom. Dnes je to jednoduché. Hore je veľká skupina turistov a ja si ani nepozriem výhľad a bežím k psychologicky dosť nepríjemnej zachádzke na Vysokú. Vedie k nej modro značená odbočka z hlavného hrebeňa a celá seánsa je tak na hodinu.
Najskôr stúpam k základni kopca a potom ho celý traverzujem rovnomerným stúpaním po úzkom, zaľadnenom a šmykľavom chodníku. Ešteže sú dnes pekné výhľady a je na čo pozerať. Na vrchole doslova vegetuje skupinka troch turistov. Na také niečo dneska nemám čas, len cvaknem vrcholový kríž a idem dole. Zostup je nepríjemný, snažím sa nezraniť sa. Keď vidím ako sa iní turisti v klzkom teréne trápia, paličky priam velebím. Predošlý pokus som ukončil práve tu, na Vysokej. Zbehol som len dolu do Kuchyne. Dnes ale idem ďalej.
Šiesta sedemstovka. Vysoká 754m. Druhý najvyšší vrch v Malých Karpatoch. Počas prechodu sedemstoviek je nutné si kvôli nemu spraviť zachádzku.
Veľká homoľa 709m
Druhým psychologickým zabijakom je Veľká homoľa. Cesta na tento výrazný vrchol nad Pezinkom vedie z Čermákovej lúky, na ktorej je celoročne dobrá možnosť, doplniť si vodu z tunajšieho prameňa. To aj využívam, pretože dva litre z hydrovaku sú už takmer fuč. Vodu ale doplním až po prejdení spomenutej sedemstovky. Tá je znova vyosená mimo hlavného hrebeňa a dnes k nej vedie snehovo-ľadový a neskôr totálne rozbahnený chodník. Díky lesníci! Ťažba je tu v plnom prúde už dva roky. Škoda, že mechanizmy brázdia priamo turistický chodník.
Idem na to a čo sa dá, to pobehnem. Na vrchole panuje čulý ruch, i ohník niekto založil. Je pekne, sedemstovky sú dnes navštevované. K vrcholovej rozhľadni vedie znova stupák po ľade. Obchádzam ho z kraja. Potvrdí sa zvesť, že rozhľadňa je kvôli nevyhovujúcemu technickému stavu uzatvorená. Upozorňuje na to tabuľka, no málokto zákaz vstupu dodržiava. Ja sa hore neštverám. Spravím fotku a utekám naspäť na Čermáčku. Z nej už vidno ďalšiu sedemstovku, na ktorú sa teším. Skalnatá ma totiž vždy očaruje výhľadmi.
Siedma sedemstovka. Veľká Homoľa 709m. Ku kopcu viedol zľadovatený chodník.
Skalnatá 704m
Po absolvovaní dvoch nepríjemných zachádzok, už viem, že sedemstovky prejdem. Budem ešte musieť pohľadať dva neznačené vrcholy, tie sa ale nachádzajú takmer na hlavnom hrebeni. Nepredstavujú teda vážnejší problém. Teším sa teda na Skalnatú a nohy sú hneď ľahšie. Vyjdem hore, znova fotka a už som na ďalšej ceste, viac-menej do cieľa. Na Skalnatej bolo taktiež viacero pocestných, čo je neobvyklý jav. Tento kopec som zažil väčšinou ľudoprázdny, pretože cesta k nemu trvá dlhšie ako k iným populárnym malokarpatským vrcholom.
Ôsma sedemstovka. Skalnatá 704m. Skvelý výhľadový kopec. Vedie naň strmé stúpanie.
Čertov kopec 752m
Cesta zo Skalnatej je jednoduchá. Mnoho úsekov je stále pod snehom, no profil trate je príjemný, bez výrazných stúpaní, či klesaní. Cesta k deviatej sedemstovke je preto expresná. Zaujímavosťou je, že Čertov kopec patrí k najvyšším kopcom Malých Karpát, no napriek tomu tak vôbec nepôsobí. Vrchol absolútne splýva s okolím a je kompletne skrytý v lese. Nie sú z neho žiadne výhľady. Našťastie pre sedemstovkárov, vŕšok je situovaný asi tak 5 minút cesty od hlavnej hrebeňovej trasy. Je to iba malá zachádzka.
Ak by ste mali čas vrchol viacej študovať, zaujímavý je predovšetkým jeho hrebienok, tvorený tmavou zrejme andezitovou skalou, alebo niečím podobným. Skaly navyše vytvárajú zaujímavé tvary, ktoré zodpovedajú menu kopca. Na vrchole sú zo dve kamenné kóty a prúty obydlia, na ktoré stačí nahodiť celtu a pripraviť si tak útočisko. Dnes ale ideme ďalej na Javorinu.
Deviata sedemstovka. Čertov kopec 752m. Vrch je relatívne vysoký, no zároveň absolútne stratený v lese. Nie sú z neho žiadne výhľady.
Javorina 703m
Javorina sa nachádza kúsoček od Čertovho kopca a je rovnako nevýrazná. Rovnako ako predošlá sedemstovka je skrytá v lese, nevýrazná a takisto do 5 minút od hlavného hrebeňa. Pobehnem na jej drevenými haluzami vyznačený vrchol, kde stretávam turistu, ktorý nestojí o stretnutie a uniká predomnou. Foto a utekám späť. Bolo to druhýkrát, čo som bol na tomto vrchole.
Pokúsim sa o plynulejšie napojenie na hrebeň v smere pochodu, ale pre nepozornoť prekročím chodník hrebeňa a nakrátko zablúdim. Všimnem si to až keď sa dostanem k strmému zostupu. Síce je ešte svetlo, no sneh ma zmiatol. Vrátim sa späť. GPS mi orientáciu urýchli. Teraz zostáva už len vybehnúť na dobre známy Čmeľok a opätovný zostup do civilizácie.
Desiata sedemstovka. Javorina 703m. Ďalší málo výrazný kopec na trase sedemstoviek. Vrchol je bez výhľadov a je potrebné k nemu odbočiť z hlavného hrebeňa Malých Karpát.
Čmeľok 709m
Posledné stúpanie vedie na jedenástu sedemstovku Čmeľok. To je už hračka a čochvíľa sa vynorím na vrcholovom plató s vojenským vysielačom. Cvak a ide sa dole! Vôbec sa neteším na strmý zostup. Zvažoval som zísť znova naspať po červenej do sedla pod Javorinou a odtiaľ po žltej do Perneku priamo k autu. Zavrhol som to, pretože i táto trasa má strmé úseky a šiel by som kus znova po tom istom chodníku. Pri západe slnka napokon zostupujem do sedla Pezinská Baba s výhľadom až na Schneeberg ako za odmenu. Kúsok nad rozžiarenou zjazdovkou, kde sa ešte stále lyžuje, stretávam dvoch leteckých modelárov, ktorú tu púšťajú svojho draka. To sú poslední pútnici, ktorých dnes stretávam.
V sedle Pezinská Baba prekročím asfaltku a zo smerovníka zisťujem, že do Perneka je to hodinu pochodu. To ani náhodou! Nemienim sa k autu tak dlho trmácať a tak zvyšok trasy takmer komplet bežím. Záverečná asfalka ma nepotešila, ale netrvá to dlho a som pri tabuli s nápisom Pernek. Tak sa to podarilo a ďalší pekný deň v horách je za mnou.
Jedenásta sedemstovka. Čmeľok 709m. Záver, resp. začiatok trasy malokarpatských sedemstoviek je práve na tomto vrchole, charakteristickom vojenským vysielačom.
Prechod na pohodu
Prechod malokarpatských sedemstoviek je neobvyklou trasou, ktorú nie je od veci absolvovať ani na viac dní. V pokoji si tak môžete užiť všetky atraktivity, výhľady a pohodu, ktorú ponúka. Je len na vás ako si pochod rozvrhnete. Každý deň však prinesie nové dobrodružstvo, prekrásne výhľady z jednotlivých kopcov a príjemné táborenie na miestach ako Amonova, či Čermáková lúka.
Jednotlivé vrcholy majú svoj vlastný, jedinečný charakter i atmosféru. Väčšina z nich sú turisticky populárne, no niektoré sú väčšinou opustené. Nájdete tu preto i to prepotrebné ticho hôr. Taktiež treba mať na pamäti, že vrcholy ako Veterlín a Čelo ležia v najvyššom - piatom ochrannom stupni a nevedú sem oficiálne turistické značky.
Sedlo Uhliská. Pekná lúčka, kde sa dá príjemne posedieť. Po nej nasleduje výstup k Mesačnej lúke a na Vápennú.
Akú výbavu si zobrať na rýchloprechod?
Predpokladajme, že prechod sedemstoviek si naplánujete na príjemný deň bez extrémov počasia. Vtedy postačí ľahká bežecká, trailová výbava a energeticky postačujúca výživa, tak ako ste zvyknutí. Na absolvovanie trasy odporúčame nasledovné:
- ľahké bežecké tenisky s podrážkou do terénu
- ľahký batoh
- 2-4 litre tekutín - je možné dopĺňať v prameňoch na Čermákovej a Mesačnej lúke (tento prameň zvykne v obdobiach s nižšími zrážkami vysychať)
- teleskopické palice
- oblečenie podľa konkrétneho počasia
- lekárnička
- GPS s mapou Malých Karpát
Malokarpatské sedemstovky v kocke
- Počet vrcholov nad 700m - 11
- Dĺžka prechodu - 55km (Smolenice-Pernek) resp. 60km (Smolenice-Pezinok)
- Stúpanie - cca. 3000m
- Čas: cca. 11 hod. (chôdza/beh) resp. celodenná túra
- Charakter trasy - lesné chodníky, miestami vápencové skaly a asfalt, v prípade mokra nepríjemné blato
- Zásobovanie - možnosti doplnenia vody na Amonovej lúke a pri Mon Repose (nepreverený stav), na Čermákovej lúke (celoročne tečúci, výdatný prameň) a Mesačnej lúke (v obdobiach sucha vysychá, alebo je slabý), pod Vápennou smerom na Sološnicu pri hranici lesa a lúky (často vysychá), iné zásoby je možné doplniť iba na Chate Korenný vrch v sedle Pezinská Baba, alebo odskočením si do obcí pod horami
- Toalety - na Čermákovej lúke sa nachádza novinka v podobe komfortnej latríny
Malokarpatské sedemstovky podľa nadmorskej výšky
- Záruby 767,4m
- Vysoká 754,3m
- Vápenná 752,2m
- Čertov kopec 751,8m
- Veterlín 723,5m
- Havranica 717,1m
- Čelo 716,0m
- Veľká homoľa 709,2m
- Čmeľok 709,0m
- Skalnatá 704,2m
- Javorina 703,4m
Populárna Čermákova lúka. Ak vám na pochode chýba voda, na lúke si ju môžete nabrať v dobrom, výdatnom prameni.
Čo si pozrieť v okolí?
Absolvovaním malokarpatských sedemstoviek, prejdete mnoho najzaujímavejších atraktivít tohto pohoria. Ak by vám však zostával čas, prinášame vám pár tipov, kam sa ešte pozrieť.
- Hrad Ostrý Kameň - najvyššie položená ruina hradu v Malých Karpatoch, nachádza sa na hrebeni Zárub
- Vodná nádrž Buková - kúpanie je možné v tejto známej priehrade pod Zárubami
- Smolenický zámok - idylický zámoček, ktorý máte po trase na Záruby
- Jaskyňa Driny - verejnosti prístupná jaskyňa pri Smoleniciach, ponúka neobvykle veľa zaujímavostí, prekvapí vás, že také niečo je v tak malom pohorí
- Bobria hrádza v Kuchyni - netradičná lávka nad vodnou hladinou priehrady v Kuchyni
- Vodná nádrž v Lozorne - ak túžite po kľudnom mieste pri vode, zájdite si k lozornskej priehrade, dá sa sem doviezť pohodlne autom
- Plavecký hrad - nachádza sa trochu ďalej od trasy sedemstoviek, ale ak máte viac času, túto ruinu sa určite oplatí nevynechať
- Tri Kríže - zaujímavé pútnické miesto nad Pernekom, prekvapí ďalekými výhľadmi
