Koruna Liptova predstavuje prechod hlavných hrebeňov slovenských hôr týčiacich sa nad regiónom Liptov, alebo po starom nad Liptovskou župou. Zároveň je to pravá horalská výzva. Konkrétne túto výzvu predstavuje kontinuálny prechod všetkých horských hrebeňov v tejto oblasti teda Nízkych Tatier, Veľkej Fatry, Chočských brchov, Západných Tatier a sčasti i Vysokých Tatier.
Existuje viacero variánt ako spomínané hory prejsť, no v zásade vedie po značených hrebeňových trasách cez hlavné vrcholy. Ja som si naplánoval prejsť tieto kopce v septembri a pridať i kompletné Vysoké Tatry cez sedlá, keďže hlavným hrebeňom tohto pohoria vedú zväčša neznačené chodníky s horolezeckými úsekmi.
Toto zaujímavé podujatie ponúka nezabudnuteľný zážitok, ak jednotlivé hrebene prejdete vrámci jednej akcie, pretože sa priam zžijete s našimi najvyššími horami. Prechod Koruny Liptova môže trvať približne 9 až 12 dní, záleží od variantu, počasia a podobne. Trasa má dĺžku približne 300km s celkovým stúpaním niekoľko tisíc metrov. Extrémne hodnotnou sa Koruna stáva, ak by ste si ju prešli zasneženú v zime na lyžiach.
Plánoval som ísť naľahko, sem-tam pobehnúť a nocovať na horských chatách a trasu prejsť kým ešte vládnu letné podmienky. Tým, že šlo o sólo prechod, túra získala špeciálny nádych. Bolo sa treba spoliehať sám na seba a vydržať sám so sebou. No na druhej strane bolo mnoho rozhodovania jednoduchšieho, ako keď riešite rôzne situácie v horách s parťákom a musíte brať vzájomné ohľady.
Spätný pohľad na Čierny kameň. Jeden z najkrajších úsekov Koruny Liptova.
História prechodov
Najznámejšie na internete zdokumentované prechody Koruny Liptova patria Viktorovi Beránkovi, ktorý šiel sólo, a dvojici Zoltán Pál a Michal Salay. Všetci sa pokúšali o zimný prechod na lyžiach. Každý volil mierne inú variantu. Beránek si do Koruny prilepil i Malú Fatru a komplet Vysoké Tatry, zatiaľ čo spomínaná dvojica si na rozdiel od neho prechod sťažila o nocľahy čisto v samostatne nesenom stane. Nevyužívali teda komfort nocovania v horských chatách resp. ho obmedzili na minimum. Obe podujatia sú dôkazom, že i na Slovensku sa dá nájsť krásna horská výzva. Z mojej skúsenosti vyplýva, že i letný prechod Koruny Liptova je prekrásne a nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré odporúčam všetkým, ktorí chodia radi na hory.
Prvý pokus
S parťákom sme na prvý pokus o prechod Koruny vyrazili ešte v lete. Mierne bežeckým tempom sme sa v priebehu dvoch dní chladnejšieho a daždivejšieho počasia dostali z Liptovskej Tepličky až na Kamennú chatu s vynechaním Ďumbiera. Potom sa vyskytli zranenia a museli sme z hrebeňa dole. Ukázalo sa, čo ešte vyladiť na výstroji, no na druhej strane bolo jasné, že parťák sa bude musieť doliečiť a vyzeralo to, že ďalší priestup Koruny bude zrejme osamotený. A tak som sa na to dal.
Prvý pokus o prechod Koruny Liptova. Tento pokus bol v dvojici. Sušenie nôh v útulni Anrejcová po úvodnom premoknutí.
Druhý pokus
September je tu a ICčko už ma vezie pod kopce. Viem, že dažďa bude asi dosť. Začínam z Telgártu. Výbavu tvorí výstroj na podujatie predstavujúce niečo medzi behom a turistikou. Batoh má odhadom 10-15kg. K tomu ľahké boty, pekná červená bundička a môže sa ísť. Väčšinu váhy tvorí potrava a voda. Nesiem ionťák, gély, ale aj klobásy, ktoré tvoria najťažšie položky výbavy. Pre porovnanie jeden pár klobás má 200g a môj páperový spacák má 300g. Úsmevné. No bremeno na chrbte mi nemôže vziať radosť z výstupu, ktorý začínam v slnečnom počasí. V tak slnečnom, že pred úvodným výšľapom na Kráľovu hoľu nahadzujem všetko krátke.
Deň prvý
Telgárt - Útulňa Andrejcová čiastočne hmlisto/vietor
Trasu, ktorú dobre poznám z viacerých výstupov, hlavne vďaka Nízkotatranskej stíhačke absolvujem v tempe k spokojnosti a nasledovaný hrebenárskou partiou Čechov s ťažkými batohmi. Hore je čiastočne hmla, ale je to oveľa lepšie ako počas prvého pokusu o prechod Koruny Liptova. Na Kráľovej nedávam pauzu a v spoločnosti celkom sviežeho vetríka pobieham na Andrejcovú. Ide to rýchlo a okolo tretej už som tam.
Silno zvažujem pokračovanie až na Ramžu. V noci však má byť kruté počasie, búrky a silný dážď a je dosť možné, že ďalší deň nebudem môcť pokračovať a budem musieť skysnúť v útulni. Na Ramžu by som dorazil asi až neskoro večer. Napokon volím pokojný začiatok tejto megahrebeňovky, nech to neprepálim hneď na úvod. Do večera už len posedím pred útulňou pri pár pivách Tetrov v rodinnom kruhu hôr. Andrejcová je prázdna, je tu iba obslužný personál a neskôr dorazia spomínaní Česi a pár ďalších horalov, čo som predbehol.
K útulni poznámka, že momentálne je spravovaná dobrovoľníkmi a tak sa tu za dobrovoľný peniaz najete i vyspíte. Platí to však len počas letnej sezóny, pričom tá sa ráta približne do novembra, záleží od počasia. Potom je útulňa otvorená, no bez personálu. Prekvapilo ma, že sa tu dal dobiť mobil. Andrejcová má totiž solárny panel a pekne porobené USB káble, takže stačí sa zapojiť aj bez nabíjačky. Miesto na spanie si môžem vyberať na rozdiel od prvého pokusu, keď sme sa do chaty takmer nevošli a ráno sa už budím vedľa celkom milej Belgičanky.
Začiatok druhého pokusu o Korunu Liptova. Kráľova Hoľa ma privítala silnejším vetrom.
Prvý nocľah. Útulňa Andrejcová.
Deň druhý
Útulňa Andrejcová - Štefánikova chata dážď/mokro/vietor/oblačno
V noci prší a nadránom tak búšia hromy, až sa útulňa otriasa. Zaujímavé. To vypadá na celodennú pauzu. Chalan z personálu chaty príde s ponukou na raňajky, dávam párečky a asi hodinu kecám s Belgičankou. No mal by som šliapať, takto tých 300km nespravím. Všetci zvažujú, či tento deň pôjdu ďalej. Okolo deviatej už neprší a hoci viem, že džungľa kráľovohoľského hrebeňa bude absolútne premočená, idem na to. Zakrátko už je jedno, či prší alebo nie, pretože od vody na vegetácii mám všetko premočené. Ináč je zamračené. V takomto duchu prebehne celý deň. Mlátenie sa po premočenom hrebeni vyvrcholí znova zrážkami a studeným vetrom. Na Čertovici sa občerstvím a cítim sa dobre, trúfam si aj na Kamennú Chatu. Časovo mi to nakoniec vyjde tak, že končím na Štefáničke, optimisticky naladený, že sily som ešte zďaleka nevyčerpal. Cestou na chatu ešte stretávam chlapíka, ktorý si to v pohodičke namieril z Banskej Štiavnice do Košíc. Na Štefáničke sa mi veľmi páčilo, dokonca aj keď som ráno otvoril sušiareň obuvi. Výrobňa syra s ušľachtilou plesňou bude voňať nejako podobne. Doteraz a aj odteraz stretávam minimum ľudí. Hory sú proste ľudoprázdne. O to viac je ručiacich jeleňov.
Druhý nocľah. Po veľmi daždivej etape som sa ocitol na Štefáničke.
Deň tretí
Štefánikova chata - Donovaly chladný vietor/čiastočne oblačno
Ráno odchádzam z chaty zrejme celkom prvý a rozhodnem sa pozrieť aj pána Ďumbiera. Počasie oproti včerajšku praje a prichádza na rad i horská estetika, po ktorej kilometre ubiehajú oveľa rýchlejšie. Celý deň je na čo pozerať. Inak fúka studený vietor. Kúsok pred Chabencom ma predbehne trailrunér. Pekne ma potiahne, držím sa ho a dokonca ho naložený batohom predbehnem. Potom udávam tempo ja, až kým ma dakde ďalej znovu nepredbehne. Pred skupinou kopcov okolo Veľkej Chochule náhle odbáča z hrebeňa do doliny. Škoda, bolo fajn mať takého ťahúňa.
Dám menšie obedové menu klobása+chlieb a idem si svoje tempo do Hiadeľského sedla a na Donovaly. Zostup z Prašivej prebehol prekvapivo bezbolestne a dosť veľa z neho som odbehol. Pach Donovál v nozdrách ma ťahá ako magnet. Už je to len kúsok. Za Kozím chrbtom sa mi za chrbtom priamo na chodníku vyrúti jeleň. Dobrodružný prechod. Stále sa niečo vyskytne.
V tejto fáze už ani nemám vodu v hydrovaku. Prídem na Donovaly a napočudovanie hneď nájdem ubytovanie. Sprchu som dávno neprecítil tak, ako práve v ten večer. Molekuly vody sú moc fajn. Operiem si ešte extrémne smradľavé oblečenie. Z hrebeňa Nízkych Tatier som dnes zahliadol vrcholy Fatry a Choč. Chočské vrchy sa mi odtiaľto zdali nadočakávanie dlhé.
Ráno na Štefáničke. Aký bude dnešný deň?
Štefánikova chata. Jedno z najpríjemnejších ubytovaní na mojej trase.
Ďumbier. Tretí deň začínam výstupom na najvyšší vrch Nízkych Tatier.
Ranný výhľad z Ďumbiera. Už neprší, zato však fúka chladný vietor.
Výhľady v závere hrebeňa. Donovaly sa blížia. Za mnou je veľa bežeckých pasáží, ktoré mi pomohli urýchliť prechod Koruny Liptova.
Deň štvrtý
Donovaly - Chata pod Borišovom hmla/vietor
S novým ránom vstupujem do kráľovstva Veľkej Fatry. Bude to deň psov. Nič moc. To bolo to najhoršie z celého prechodu. Nevyspytateľná zver. Niektoré lesy pôsobili akoby to boli dokonalé pralesy, alebo džungľa. Všade zrelé tony čučoriedok a borievok. Do toho hmla. Neodvažoval som sa veľmi pobiehať, aby som nečakane neprekvapil nejakého medveďa.
Všetko začína strmým výstupom na vrch Zvolen. Priamo na okraji Donovál je chata horskej služby. Tu ma privíta vcelku veľký pes. Nedávno ma jeden rafol pri behaní a bol som čerstvo zaočkovaný proti besnote, no i tak negatívne spomienky zostali. Tento tu si ma očuchal a pustil ma ďalej. Nikto nikde. Keď som minul chatu, odrazu sa na mňa pes vyrútil od chrbta zo strašným vrčaním a štekotom. Z chalupy ktosi vybehol a psa zahriakol. Aspoň som si potvrdil ďalšiu cestu.
Postrašený stúpam do lesa nad Donovalmi, plného hmly. Nič moc to veru nie je. Onedlho už som na hrebeni Zvolena, kde sa odkryje slnko a ďaleko na východe sledujem ako sa hmla prevaľuje cez horský hrebeň. Presne ako v Barabášovych filmoch. Konečne trocha idylky. Netrvá to dlho a celý zvyšok dňa je chodením v hmle a mokrej tráve a bučine. Všetko mám znova mokré, hoci vôbec neprší. Hrebeň zo Zvolena pod Krížnu, do Rybovského sedla, je niečo strašného. Raz som ho už išiel v zimných podmienkach, ale takto otrasný som si ho nezapamätal, hoci aj vtedy sme ho šli dlho. To je dôkaz, že z hôr si zostávajú nakoniec len tie pekné zážitky. To nepríjemné, je rýchlo zabudnuté.
Uvedený hrebeň vedie sedlom Veľký Šturec a Prašnickým sedlom. Je to niečo ako húsenková dráha. Trasa vedie non-stop lesom a každú chvíľku prekonávate nejaký strmý minivrchol. Svahy z a do Prašnického sedla sú riadne strmé. Miestami sa mi darí aj na tomto hrebeni pobehnúť no i tak to trvá strašne dlho. Nakoniec sa ocitnem vonku z lesa a hneď ma privíta stádo oviec. Obídem ich oblúkom, lebo stádo oviec, to značí ovčiarske psy.
Keď stádo miniem a myslím si, že už je všetko zažehnané pribehnú traja psi. Našťastie sú pomenší a pastier ich hneď zahriakne. Takto nejak si predstavujem hrebeňovky v Rumunsku. Nič pre mňa zrejme. Oproti hradba Krížnej. Vrchná časť je v šedočiernej hmle a tak sa kopec zdá mohutnejší než v skutočnosti je. Na jeho svahu už vidím stúpajúcu skupinu. A zase psa pusteného na voľno. Paráda. Skupina nejde po červenej značke, ale okľukou a tak ich tesne za vrcholom Krížnej dobehnem. Pes mi dá pokoj.
Na hrebeni je hmla a vietor okolo 30km/h. Terén je oproti prepájaciemu hrebeňu z Donovál oveľa príjemnejší a tak veľa bežím. Predbehnem viacero skupín. Približne o druhej poobede som na chate pod Borišovom. Pod Ploskou som ešte zvažoval pokračovať na útulňu Limba pod Rakytovom. Naposledy sa nám tam veľmi páčilo, no dlhšiu dobu neboli od tamojšieho personálu žiadne správy, tak som nechcel riskovať, že budem nocovať dakde vonku. Potreboval som presušiť veci a tak zostávam pod Borišovom. Chata je takmer prázdna, no večer je príjemný. Je s kým príjemne pokecať. Zaujímavé stretnúť ľudí, ktorých by človek inak nestretol. Zaspávam ako každý večer, za asi tak päť sekúnd som mŕtvola. Napriek tomu vstávam ešte za tmy a odchádzam prvý.
Štvrtý deň. Ráno začínam výstupom z Donovál na Zvolen. Na fotke je pohľad z jeho hrebeňa.
Konečne Krížna. Hrebeň zo Zvolena do Rybovského sedla bol skutočne nepríjemne zdĺhavý.
Chata pod Borišovom. Môj štvrtý nocľah.
Izba na Chate pod Borišovom. Izbička bola veľmi útulná.
Deň piaty
Chata pod Borišovom - Ružomberok vietor/hmla
Pretrváva podobný ráz počasia ako predošlé dni, hmla vietor, v noci pršalo. Všetko je mokré a rozbahnené, no z Ploskej mám vcelku pekný výhľad, umocnený faktom, že som na hrebeni široko ďaleko sám. Len tie jelene ručia. Nerád schádzam do tých zahmlených lesíkov, preto mi ani nenapadne obísť Rakytov. Aj jeho vrchol nachádzam v hmle. Za pekného počasia je to výborný výhľadový kopec.
Tabuľkové časy prekonávam a zanedlho som na Smrekovici. Potom nasledujú výborné pasáže pre beh, ale nervozitu vo mne znova vystupňuje tabuľka upozorňujúca na výskyt medveďa v týchto miestach. Znova všade navôkol kilá zrelých čučoriedok. Som rád, keď sa konečne došuchtám nad Ružomberok. Stále sa držím zelenej značky a tak neprejdem presne cez vrchol Malinného. Ale to je myslím detail.
V Ružomberku taktiež neočakávane jednoducho nájdem ubytko v hoteli Áčko. To je druhé nocľažisko, kde som ozaj spokojný. Večer znova periem zatuchlinu. Horšie že do rána mi nikdy nič nevyschne a tak veci suším za pochodu na sebe. A potom zase zmoknem. A tak stále dookola. Ale páči sa mi v tých horách tak či tak. Dnes pri schádzaní do Ružomberka som uvidel hradbu Veľkého Choča. Poriadna hora, ale keď som bol dole v meste, odrazu nevyzerala až tak neprístupne.
Piaty deň na svahoch Ploskej. Znova som sám a široko-ďaleko nikoho niet. Hory sú ľudoprázdne.
Výhľady z hrebeňa krátko za Čiernym Kameňom. Z tohto svahu budete mať krásne výhľady. Ak nebude práve zatiahnuté. Na mňa sa usmialo šťastie.
Rakytov. Tretíkrát v živote na Rakytove. Tentokrát v rámci pokusu o prechod Koruny Liptova. Výhľad nebol žiaden. Tak rýchlo dolu!
Jeden z mála výhľadov počas týždňového prechodu Koruny Liptova. Koruna ponúka krásne scenérie, ja som však poväčšine kráčal v hmle a daždi.
Zostup do Ružomberka. Priamo oproti masa Veľkého Choča.
Deň šiesty
Ružomberok - Huty dážď/hmla/poobede polooblačno
Ráno šiesty deň začína ako inak sústavným dažďom. Kým prídem do Likavky bundu už mám riadne navlhnutú. A znova divoké lesy. Totálne rozbahnený výšľap po zvážnici, ktorá vznikla ako inak priamo na turistickom chodníku. Som rád, keď sa dostávam do pásma kosodreviny nad útulňou tzv. Hotel Choč. Smerovník hlási hodinu na vrchol. Tak to teda nie. O pol hodinu už stojím na dobre známom vrchole s kruhovou kovovou plackou, popisujúcou výhľad. Ten mám dnes opäť len virtuálny. Je hmla, hore fúka, ale zima nie je. Celkovo boli počas prechodu relatívne príjemné teploty. I keď na kraťasy to nebolo ani jedenkrát.
Zostup dve hodiny. Tak to určite nie. Bežím, čo sa dá. Dalo by sa aj viac, ale blato nedovolí pustiť to všade. Neviem si vynachváliť palice. Kompletne mokrý sa ocitám na asfaltke nad Lúčkami. Včera som sa rozhodol, že Chočské vrchy prejdem červeno značenou magistrálou cez Malatinú. Boli nejaké správy o zle priechodných úsekoch v Chočských vrchoch a fakt sa mi to nechce riskovať. V týchto vrchoch navyše nie je žiadna hrebeňová trasa, ktorá by viedla po turistickom chodníku. Prechod sa tu dá rôzne nakombinovať.
Magistrála, ako sa ukáže, je dôstojnou náhradou, pretože vedie takmer neustále vo výške okolo 900m. Mám z nej pekné výhľady. Počasie sa trochu umúdrilo. Najskôr som ešte musel absolvovať 6km úsek asfaltky zväčša do kopca do Osádky. Škoda, že miestni na traktoroch znova rozryli chodník traktormi a motorkami. Je úplne zničený a rozbahnený. Okrem turistickej trasy tu vedie i značená cyklotrasa, ale žiadny plezír to pre turistov ani cyklistov veru nebude. Tiež hromžím, pretože by sa tu dalo pekne pobehnúť. Napokon sa konečne došuchtám do Hút.
Krátko predtým sa kochám na vytúžené Západné Tatry. Už je to tak blízko. Počasie sa má ale výrazne zhoršiť. Hlásia dážď, búrky a sneženie. Večer naozaj začína pršať a ja nemám ubytko, všetko je plné. Útočisko nachádzam v dobrom prístrešku pri kolibe Holica na hlavnej ceste do Zuberca. Rozložím bivak a počúvam ako skučí vietor. Zároveň tuším, že toto asi naozaj nebude to pravé počasie na Roháče. Musím sa rozhodnúť. Ráno je múdrejšie večera.
Likavský hrad. Cestou na Veľký Choč som volil trasu pomimo hradu, no výstupový chodník vedie i priamo popri hrade po červenej značke.
Vrchol Veľkého Choča. Mal som z neho iba virtuálny výhľad. Tak radšej bežím rýchlo dole.
Veľký Choč. Na obzore je vrchol Choča vzdialený niekoľko kilometrov a to je znak, že sa blížim do Hút, pod Západné Tatry.
Západné Tatry na obzore! Vytúžené pohorie na dosah. Už ho len prekonať.
Ďen siedmy - cesta domov
Zobudím sa ešte za tmy, no stále prší. Balím veci a šliapem do Zuberca. Ďalší deň má byť lepšie, no potom znova niekoľko dní dažďa a sneženie. Dovidenia pochod. Ide sa domov. Vychutnám si ešte preplnený rýchlik do Bratislavy a ďalšie dni žijem zo všetkých týchto zážitkov. Nebolo to ale vôbec zlé.
Posledný nocľah. Bivak som si rozložil v prístrešku pri kolibe Holica nad Hutami. Pršalo večer i nasledujúce ráno s veľmi zlou vyhliadkou na nasledujúce dni. Tu môj pokus končí.
Prejdená trasa v kocke
- Deň 1: Telgárt - Kráľova hoľa - Andrejcová
- Deň 2: Andrejcová - Čertovica - Štefánikova chata
- Deň 3: Štefánikova chata - Ďumbier - Donovaly
- Deň 4: Donovaly - Zvolen - Krížna - Chata pod Borišovom
- Deň 5: Chata pod Borišovom - Ploská - Rakytov - Ružomberok
- Deň 6: Ružomberok - Veľký Choč - Osádka - Malatiná - Huty
Výbava
- 30l batoh (cca 10-15kg vrátane nesenej vody) + obal do dažďa
- hydrovak 2l
- čelovka
- spacák + samonafukovacia karimatka
- bežecké oblečenie dlhé a krátke, tri páry ponožiek, rukavice, 2x šatka, zimná čiapka
- ľahké bežecké topánky do terénu
- gore-tex bunda
- gély, ionťák, klobásy, chlieb, sladkosti
- lekárnička
- fotoaparát
- trekingové palice
Kde si oddýchnuť v okolí?
- Kalameny - termálne jazierko bezplatne prístupné
- Kaďa Liptovský Ján - taktiež sa tu dá bezplatne okúpať vo veľmi príjemnom termálnom prameni
- Vrbov - termálne kúpalisko pod Vysokými Tatrami
- Wellness Lúčky - wellness klasického formátu, dá sa navštíviť i bez rezervácie pobytu vopred
- Lúčanský vodopád - ponúka možnosť kúpania na vlastné nebezpečie
Asfaltka. Táto cesta vedie spod Choča do obce Osádka, za ktorou som sa napojil na magistrálu smerujúcu do Hút.
