Vtáčnik (1346 m n. m.) je najvyšším vrcholom rovnomenného, andezitového pohoria. Zároveň patrí k tým miestam Slovenska, na ktoré bola vytýčená oficiálna cyklotrasa. V skutočnosti sem cyklotrás vedie viac, no napokon sa každá z nich napája na hlavnú, modro značenú cyklotrasu s číslom 2317 s názvom Penhýbel – Vtáčnik.
Vrchol Vtáčnika. Dá sa to aj na bicykli.
Túto cyklotrasu s označením náročnosti „expert” sme sa rozhodli preskúmať s tým, že sme vyrazili s údolia rieky Nitry, konkrétne z mesta Partizánske, kam sme sa priviezli vlakom. Záver sme plánovali po prejdení okruhu znova v Partizánskom.
Osud to však chcel inak a tak sme skončili v Zemianskych Kostoľanoch. V tomto článku sa o tejto naozaj výživnej trase dozviete viac. Ťažká trasa (vzdialenosť 55 km a 1600 m stúpania) a krásna príroda Vtáčnika nám však aj tentokrát pripravili pamätný zážitok.
Video
Ako sa dostať na začiatok cyklotrasy a kde zaparkovať
Vtáčnik a okolie sme si obľúbili aj preto, že sa sem možno s bicyklom pomerne prakticky dopraviť aj vlakom. Vlaky z Bratislavy sem jazdia približne každé dve hodiny. Dokonca sa jedná o rýchlik. Hoci taký s pár vagónmi a množstvom zastávok, ale aj tak je to fajn. Nemusíte riešiť parkovanie, ani šoférovanie.
My sme si za východziu stanicu zvolili Partizánske, odkiaľ sme sa kombináciou cyklotrás plánovali prepracovať až k obci Veľké Pole, kde sa už dvíha hrebeň priamo k vrcholu Vtáčnika. Takýto variant však trasu celkom predĺži a pridá poriadne aj na prevýšení.
Železničná stanica Partizánske - štart našej cyklotúry na Vtáčnik.
Môžete si vybrať i cestu autom napríklad priamo do oblasti Veľké Pole a vyraziť odtiaľ. K vrcholu Vtáčnika by to z tade malo byť cca. 15 km a takmer 900 m stúpania, čo je značný rozdiel oproti nášmu variantu, no i tak si zamakáte.
Popis úsekov na trase Partizánske – Vtáčnik
Ako sme už uviedli vyššie náš cyklovýšľap na Vtáčnik bol kombináciou viacerých cyklotrás. Konkrétne zelenej, červenej, modrej, pričom záverečný zjazd sme zvolili krátko po trase Náučného chodníka Vtáčnik a lesnej zvážnici a neskôr asfaltke až nadol do Zemianskych Kostolian. Vznikol tak naozaj pekný a náročný jednodňový cykloprechod.
Partizánske, žel. st. – Vodná nádrž Veľké Uherce
Po vylodení z vlaku na stanici v Partizánskom vstupujeme do skorých ranných ulíc mesta v slnečnom počasí. Rýchlo sa dostávame na červenú cyklotrasu popri rieke Nitre, z ktorej už v diaľke môžeme pozorovať celkom odstrašujúco pôsobiacu výšku hrebeňa Vtáčnika. Predsa len už ide o vyše tisícmetrov vysoký masív.
Zakrátko za Malými Uhercami, nastupujeme na zelenú cyklotrasu smerom na Veľké Uherce. Zatiaľ je to všetko jednoduché, akurát je potrebné sledovať navigáciu a cestnú premávku, keďže občas ideme priamo po hlavnej.
Kaštieľ vo Veľkých Uherciach leží priamo pri cyklotrase.
Vo Veľkých Uherciach stojí za zmienku veľmi originálny kaštieľ. Keby bolo viac času, oplatí sa tu zastaviť. Nemenej zaujímavá je i tamojšia vodná nádrž. Pekné miesto, ktoré obídeme po ľavom brehu, by tiež stálo za zastávku. Príjemne by sa tu táborilo. Aj tu vidno výhodu cykloturistiky, že si môžete za krátky čas spraviť predstavu o mnohých zaujímavých miestach a neskôr sa k nim cielene vrátiť.
Vodná nádrž Veľké Uherce – Penhýbel
Od vodnej nádrže pokračujeme po zelenej Drahožickou dolinou až k rázcestiu Vojtechov, kde sa dostávame na trasu červenej cyklotrasy (ide o záverečný úsek Tribečskej cyklohrebeňovky). Zatiaľ to bolo jednoduché a hoci sme stúpali, trasa viedla prevažne po mierne stúpajúcich asfaltkách.
Čakal nás prvý náročnejší úsek po lesnej zvážnici cez Dobrotínske skaly, popod Veľkú Ostrú k následnému svižnému zjazdu cez Müllerov štál. Za ním sa dostávame na hlavnú cestu, ktorá vedie miernym stúpaním na Penhýbel až do obce Veľké Pole a ďalej až do Žarnovice.
Naša cesta na Vtáčnik viedla aj okolo vodnej nádrže vo Veľkých Uherciach, čo je pekné miesto na oddych.
Vojtechov - Drahožická dolina, tu už začína ísť pomaly do tuhého. Terén sa zostrmil.
Výhľad ponad Drahožickú dolinu sa nachádza za Dobrotínskymi skalami na červenej cyklotrase.
Lom neďaleko Müllervho štálu.
Pod Veľkou Ostrou. Nasleduje zjazd smerom na Müllerov štál.
Mali sme tu mimochodom celkom zaujímavé stretnutie s partiou bajkerov, ktorí nám medzi rečou oznámili, že na Vtáčniku je ešte sneh. S tým sme veru nepočítali. Už sme sa videli ako tlačíme bajky v snehovo – blatovej brečke. Rozhodli sme sa však pokračovať. Veď uvidíme, čo bude. Na Penhýbli sme prišli k rozsiahlej solárnej elektrárni a ranču s pasienkami, kde sa voľne pásli kone.
Na červenej cyklotrase smerom na Penhýbel.
Fotopauza na Penhýbli pred začiatkom modrej cyklotrasy smerom na Vtáčnik.
Penhýbel – Veľké Pole, Anglet – Útulňa na Plešine
Do obce Veľké Pole nepokračujeme, pretože na Penhýbli začína modrá cyklotrasa smerom na Vtáčnik. Dávajte si tu pozor, aby ste odbočili doľava smerom k vrchu Stráž. Cez pasienky s výborným výhľadom sa dostanete k traverzu tohto kopca a ďalšími rozsiahlymi pasienkami naprieč až k rázcestiu Veľké Pole, Anglet, kde sa nachádza rozkošná horáreň. V tejto časti už aj prvýkrát tlačíme bicykle.
Pasienky nad Veľkým Poľom sú nádherné.
K vrcholu Vtáčnika lokalitou Veľké Pole, Anglet.
Horáreň resp. samota pri rázcestí Veľké Pole, Anglet.
Od Angletu nasledujú najnáročnejšie úseky, kde neraz tlačíme, až kým prejdeme cez sedlo pod Rajtokom, Suchú horu až k lokalite Tatričky. Tu si konečne trochu oddýchneme od nepríjemných častí cez kamenistý terén doplnený koreňmi a strmým terénom.
Na hlavnom hrebeni Vtáčnika v sedle pod Rajtokom.
Od Tatričiek modrá značka traverzuje vrchol Tatra (1015 m n. m.). Modrá cyklotrasa v tomto úseku vedie po lesnej zvážnici na západnej strane hrebeňa. Na chvíľku sa oddeľuje od turistickej trasy. Trasa neustále stúpa, je to však jazditeľné.
Husté lesy medzi Suchou horou a Tatričkami, kde bol miestami náročný terén.
Na vrstevnici, ktorou modrá cyklotrasa obchádza vrchol Tatra.
Napokon však narazíme na tvrdú kolmicu doprava – smerom na hlavný hrebeň. Nejde o dlhé stúpanie, za to však cesta vôbec nepripomína cyklotrasu. Výstup na hrebeň je strmý plný voľných kameňov, popadaných kúskov haluzí, cez ktoré nám zostáva bicykle len pretlačiť. Bajker, ktorý by čakal, že si tu zajazdí, zostane sklamaný. Od Penhýbla trasa veru nemá ideálne parametre na jazdu na bicykli. Je to skôr také nutné zlo, kým sa dostanete k prívetivejším lesným úsekom.
Útulňa na Plešine - ideálne miesto v čase nepohody na hrebeni Vtáčnika.
Les nás ešte chvíľu potrápi až kým sa dostaneme na peknú lúku, na ktorej je umiestnená doslova luxusná útulňa na Plešine. Perfektné miesto na oddych, čo aj využívame.
Útulňa na Plešine – Rúbaný vrch – Kláštorská skala
Od útulne na Plešine pokračujeme striedavo pešo a na bicykli až k Rúbanému vrchu a ďalej na Kláštorskú skalu. Trasa nám takmer vôbec neprišla vhodná na bicykel, teda pokiaľ hľadáte niečo normálnejšie, kde je aj aký – taký flow. Extrémisti sa však potešia. Sú to aj miesta vhodné pre všetkých, ktorí sa radi túlajú po opustených končinách v prírode.
Na rázcestí Rúbaný vrch na modrej cyklotrase smerom na Vtáčnik.
Bola sobota i pekné počasie, no od Penhýbla sme nestretli nikoho. Najbližší kontakt s ľudskom bytosťou sme mali až na Kláštorskej skale. V tejto oblasti sme taktiež narazili na prvý sneh. Išlo o stvrdnuté zbytky po zime, ktoré nám túru ozvláštnili a napokon sme boli radi za takéto nevšedné podmienky. Našťastie tu neboli tony bahna. Po snehu bolo možné chodiť, hoci bicykle sme viac tlačili, ako na nich jazdili.
Kláštorská skala – Vtáčnik, vrchol
Kláštorská skala (1279 m n. m.) je miestom, ktoré sa oplatí vidieť. Patrí k tomu najzaujímavejšiemu v celom Vtáčniku. Užili sme si tu výborné výhľady z andezitových skalných veží. Miesto má jednoznačne svoje čaro.
Konečne na Kláštorskej skale, z ktorej sú pekné výhľady k vrcholu Vtáčnika a na zvyšok nášho cyklovýstupu.
Okrem cyklistiky sme si na Kláštorskej skale dopriali i trochu toho polezeníčka.
Andezitová veža na Kláštorskej skale - dostupná i v sedle horského bajku.
Okrem iného sme z neho videli i ďalšiu cestu smerom k vrcholu Vtáčnika. Presnejšie videli sme len husté lesy, pričom sa nám zdalo, že reálne je cesta až na vrchol dlhšia ako údajný kilometer na mape. Našťastie mapa neklamala a znova striedavo na bajku a pešo sme zdolali i posledný úsek na najvyšší bod pohoria Vtáčnik.
Vtáčnik, vrchol – Gepňárova dolina – Zemianske Kostoľany, žel. st.
Cesta na vrchol Vtáčnika nám na bicykloch z Partizánskeho zabrala až 6 hodín. Bolo to vrátane prestávok. Vrchol Vtáčnika je čiastočne skalnatý, čiastočne obrastený lesom, takže sú z neho obmedzené, no pekné výhľady.
Nachádza sa tu veľký, lesklý kovový kríž. Prekvapilo nás tu pásmo čučoriedok, no nie je to nič čudné, nakoľko vrchol má takmer 1400 m n. m. Dalo sa tu posedieť pri drevenom stole, čo sme aj využili, nakoľko počasie bolo stále priaznivé.
Spokojný bajker na vrchole Vtáčnika.
Vrcholová kóta na Vtáčniku.
Národná prírodná rezervácia Vtáčnik.
Na vrchole Vtáčnika môžete využiť i takého sedeníčko. Nám po náročnom výstupe s celkovo 1600 m padlo vhod.
Už celkom dozretí, po 1600 m stúpaní, sme sa tešili na zjazd. Rozhodli sme sa smerom na západ cez vrch Zraz (1233 m n. m.). Z vrcholu sme sa napojili na úvodný úsek Náučného chodníka Vtáčnik, súbežný so žltou turistickou značkou. Západná strana kopca však bola kompletne pokrytá ešte stále celkom hrubou vrstvou snehu, takže nám zostávalo len tlačiť. Sneh bol nosný, šlo to bez problémov a nechceli sme tu taktiež ohrozovať prípadných turistov.
Kopec Zraz je možné obísť i po vrstevnici, čo by malo byť praktickejšie, no obchádzkový chodník bol pod snehom. Nebol prešliapaný, takže sme šli priamo po značke. Netrvalo príliš dlho a snehové úseky skončili. Konečne sme mohli začať so zjazdom na bajkoch.
Z mapy sme vedeli, že značku križuje lesná zvážnica, ktorá plynule naväzuje na lesnú asfaltku. Po pár naozaj strmých úsekoch zjazdu sme na cestu aj reálne narazili, takže sme sa mohli naplno oddať perfektnému zjazdu lesom.
Na zostupe z Vtáčnika smerom do Zemianskych Kostolian sa ešte v apríli nachádzala rozsiahla snehová pokrývka.
Zvážnica i asfaltka boli v dobrom stave, takže sme celý Vtáčnik zbehli behom 20 minút cez Píly až na začiatok Gepňárovej doliny, kde sme ešte stihli skočiť do záberu svadobčanom. Potom už nasledoval vyslovene komfortný zjazd priamo do Kamenca pod Vtáčnikom po modrej cyklotrase a ďalej do Zemianskych Kostolian.
Záver našej cyklotúry k vrcholu Vtáčnika - železničná stanica Zemianske Kostoľany.
Tu sme mali smolu a o minútu sme zmeškali vlak, takže nám zostalo počkať si 2 hodiny na posledný spoj toho dňa. Nič to, bodku za poslednými momentami tohto pekného dňa v podobe piva, držkovej a množstva kuracích krídeliek sme si užili pri hodnotiacom rozhovore v pohodovom podniku s názvom Turbína. Týmto pozdravujeme jeho naozaj príjemnú obsluhu. Odtiaľ sme to mali len kúsok na vlakovú stanicu. Vlak došiel načas a tým bol ďalší super cyklovýlet za nami.
Náročnosť a vybavenie na cyklotúru
Cyklotúra z Partizánskeho na Vtáčnik je náročnou trasou s prevýšením až 1600 m v nie príliš prívetivom teréne. Niektoré úseky sú síce veľmi pekné, no nepríjemná je najmä hrebeňová časť nad Penhýblom. Vyskytuje sa tu strmý, zle jazditeľný terén s kameňmi a koreňmi, po ktorých sa v sedle bajku stúpa naozaj blbo.
Cyklotrasu by bolo vhodnejšie viesť po zvážniciach, mierne popod hrebeň. Dokonca sa nám zdalo, že omnoho lepšie by to nebolo ani v opačnom garde t. j. pri klesaní z Vtáčnika smerom na Penhýbel. V každom prípade na trase Partizánske – Vtáčnik – Zemianske Kostoľany (spolu 60 km) najlepšie poslúži cross country horský bicykel.
Zoberte si variabilné oblečenie, pretože veľká časť hrebeňa sa pohybuje nad výškou 1000 m n. m. Takisto doma nenechávajte prilbu. Zjazdy z vrcholu Vtáčnika sú rýchle a čiastočne v riadnej strmine. Spoliehajte sa na vlastné zásoby. Na trase nebola žiadna chata ani bufet, okrem jednotlivých obcí v podhorí. Pod vrcholom Vtáčnika sme si všimli odbočku k prameňu, ktorí nebol ďaleko, no jeho stav sme nepreverovali.
Na uvedenej trase je taktiež mnoho pekný zákutí a výhľadov vhodných na fotografovanie. Berte preto i fototechniku aspoň v podobe kvalitného mobilu. Ten vám okrem iného fajnovo poslúži i na navigovanie.
Odbočka z hrebeňa k studničke pod Vtáčnikom.