Počas nášho cykloprechodu Národným parkom Muránska planina sme narazili na dva bombové zjazdy, ktoré stoja za zmienku aj ako cieľ kratšej cyklotúry. Potešia všetkých milovníkov horských stúpaní a následných zjazdov napríklad ako forma tréningu na ťažšie akcie. Mohli by byť ideálny cieľom tiež pre skúsených e-bajkerov. Prvým zo zjazdov je modrá cyklotrasa z rázcestia Kučelach pod Fabovou hoľou. Druhým potom zjazd zo sedla Chlipavica. Oba zjazdy ocenia najmä priaznivci horskej cyklistiky, keďže trasa oboch je kombinovanou zmesou lesnej zvážnice a asfaltky.
Po našich cykloprechodoch – miniexpedíciách v rámci seriálu „Jarné klasiky“ naťažko pohoriami Tribeča a Považského Inovca sme sa tentokrát rozhodli zaradiť mimoriadne príťažlivý prechod Národným parkom Muránska planina. Národný park Muránska planina, vrátane ochranného pásma sa rozkladá nielen v pohorí Muránska planina ale zasahuje i do severovýchodného výbežku Veporských vrchov. Počas cykloprechodu sme tak mali možnosť spoznať obe tieto pohoria.
Blato z našich bicyklov po expedičnom cykloprechode Tribeča ešte ani nestihlo opadať a už sme sa vybrali pokúšať ďalší hodnotný cykloprechod v menej propagovaných končinách Slovenska. Tentokrát išlo o cyklotrasu s číslom 044 červenej farby a názvom Cyklomagistrála okolo Považského Inovca.
Cykloprechod malebného, lesnatého a relatívne málo navštevovaného pohoria Tribeč, ktoré sa nachádza na západnom Slovensku by sme radi odporučili každému horskému bajkerovi. Tribeč sa vyznačuje nádhernými, prevažne listnatými lesmi, s maximálnou výškou 830 m n. m. v podobe vrchu Veľký Tribeč. O pohorí kolujú mýty, že tu miznú ľudia a podobne.
Pre tých, ktorí vyhľadávajú neobvyklé cestovateľské zážitky, by mohla byť zaujímavou možnosťou jazda vlakom cez 22 tunelov na trati Banská Bystrica – Dolná Štubňa v celkovej dĺžke viac ako 12 km. Okrem toho, že prechádza horami Veľkej Fatry a Kremnických vrchov je i mimoriadne zaujímavým technickým dielom, ktoré bolo vybudované i na dnešné pomery v rekordnom čase.
Ak by ste chceli zažiť nejakú zaujímavú túru v slovenských horách, vyberte sa na v zimných podmienkach na Malý a Veľký Rozsutec, ktoré patria k najkrajším vrcholom v Malej Fatre. Zimná túra na oba vrcholy poskytne nielen super výhľady, ale aj technicky zaujímavú trasu, ktorá každého horala zabaví.
Vendovka je malá útulňa v Malej Fatre nad Sučanmi vo nadmorskej výške približne 1350 m n. m. Poznali sme ju len z fotiek. Dlho nás mátala svojím romantickým vzhľadom a pekným prírodným prostredím, v ktorom je situovaná. Stále nám však nevychádzal čas, zastaviť sa na tomto mieste, až kým sa to konečne nepodarilo túto zimu.
Bočný hrebeň Nízkych Tatier, vedúci z Táľov cez kopce Mesiačik, Baba a Pálenica až do oblasti Sedla Príslop a Derešov, možno zaradiť medzi pomerne neznáme turistické trasy v tomto pohorí. Radi by sme však tento žlto značený hrebeň odporučili ako tip na výlet peknou prírodou v podobe zaujímavých lesov, mimo ruchu turistických centier. Trasu sme absolvovali v zime len po Pálenicu, teda nie v celej dĺžke.
Krivánska Malá Fatra je veľmi populárnym pohorím, kde sú známe skôr jednotlivé vrcholy ako Veľký Rozsutec, Veľký Kriváň, alebo Chleb, prípadne tiesňavy ako Jánošíkove diery, či túra po hlavnom hrebeni. Rozhodli sme sa preto preskúmať menej navštevovanú časť v podobe bočného hrebeňa vedúceho cez vrchol Baraniarky a Kraviarske.
Veľká Chochuľa (1753 m n. m.) je vrcholom v najzápadnejšom cípe Nízkych Tatier. V tejto časti hlavného hrebeňa je najvyšším vrchom a je tak zároveň výborným vyhliadkovým bodom. Nachádza sa uprostred trojuholníka Donovaly, Jasenie, Liptovská Lúžna.
Muránska planina je horský celok v západnej časti Slovenského rudohoria. Prelína sa v nej prírodný charakter náhorných plošín Slovenského krasu a zalesnených strání Nízkych Tatier. Je to kus nádhernej prírody, ktorá človeku ľahko prirastie k srdcu. Rád sa sem vraciam.
Na jar (máj, 2020) sme sa vybrali do Jánošíkových dier s deťmi, dokončiť prechod ich hornej časti. Nástup sme volili zo Štefanovej, pričom sme postupovali cez Podžiar a ztadiaľ už po modrej značke Hornými dierami. Sezóna sa len rozbiehala, no turisti už na technickejších miestach s rebríkmi vytvárali klasickú zápchu. Atmosféra bola mierne nervóznejšia, keďže to bolo v čase Covid karantény s povinnosťou nosiť rúška a držať odstupy.
Počas istého letného víkendu sme sa podujali preskúmať zaujímavú dvojkombináciu v podobne výtupu na oba Rozsutce vrámci jednej túry. Uvažovali sme nad výstupom na oba malofatranské vrcholy práve cez Jánošíkove diery a to ich kompletným prechodom. Pripadalo nám to ako zaujímavá výzva po krásnej trase okorenenej krásnymi výhľadmi z jednotlivých vrcholov, pričom nás lákala i technickejšia povaha tejto trasy.
Dolné Jánošíkove diery sa ukázali ako vhodný tip na úvod do zimnej turistiky s deťmi. Navštívili sme ich v decembri, keď bola v Malej Fatre prekrásna zima. Šli sme sem s malou dušičkou, či to náhodou nebude príliš ťažké, no napokon sme zistili, že chodníček je v zime navštevovaný a dobre prechodený. Navyše nie je príliš strmý, a celá túra z Bieleho potoka má len čosi okolo 5km. V tomto období sa tu navyše žiadne masy turistov nevyskytovali a i napriek zatiahnutej oblohe bolo v tiesňavách stále čo obdivovať. Išlo hlavne o prekrásne ľadové a skalné útvary. Deti sa preto nenudili a túra napriek počiatočným protestom dopadla k spokojnosti. Skombinovali sme ju i s návštevou prekrásneho dreveného betlehemu v terchovskom kostole a tunajšej vyhliadkovej veže.
Vrchol Skalnatá 704m má na malokarpatské pomery relatívne výrazný charakter divočiny. Je odľahlý, nachádza sa akoby uprostred tohto pohoria v objatí iných kopcov. Je naň zaujímavý, strmý výstup. Výhľady z neho sú impozantné, takmer na všetky strany. Nemý svedok v podobe prastarého stromu na vrchole si istotne „pamätá“ mnohé udalosti. Napríklad to, kto pod ním kedy spal. Náš tunajší zimný bivak na prelome jednej mrazivej, arktickej noci si však zapamätáme predovšetkým my sami.
V rámci našich potuliek nám bolo dopriate užiť si výstup na malofatranský Kľak aj v zime. A hoci to bolo bez povestných výhľadov, i tak sme vrch zažili v krásnom zimnom háve, práve keď nikde na Slovensku okrem vrcholkov hôr, žiadna zima nebola. Vybrali sme sa sem vo februári vrámci návštevy susedného Strážova.
Toto naše menšie dobrodružstvo s odstupom vyše roka, nadväzovalo na náš letný pokus o bivak na tomto nevysokom vrchole. Ten minulý sa nám nevydaril, keď nás z neho zahnala neočakávaná nočná búrka. Rozhodli sme sa preto, že si spravíme reparát.
Začiatkom januára sme sa vybrali prezrieť ruini hradu Korlátko zahalenú jemným popraškom snehu. Túžili sme po dlhšom čase vidieť hrad v zimnom období. Navyše sme ho mali po ceste domov, keďže sme sa pred tým ponevierali po Záhorí a pahorkoch Myjavskej pahorkatiny. Dopredu môžeme prezradiť, že návšteva hradu stála zato. Presne ako všetky lokality, ktoré väčšina návštevníkov pozná iba z výletov počas letnej sezóny, no nepozná ich v zimnom kabáte. Predsa len, zimná turistika stále nedosahuje takej popularity, ako letná, čo je škoda. Našťastie, nás sa to netýka a zima nám starosti nerobí. Tak ako sme dúfali, aj táto lokalita sa v zime ukázala v neobvykle pútavej podobe.
Tento článok voľne nadväzuje na článok „Devínska Kobyla a kvety“ uverejnený na portáli PlanetSlovakia.sk. Vo výbere lokalít sa Tatry ocitli spolu s Devínskou Kobylou vďaka ich podobnosti – obrovskej pestrosti druhov rastlín na pomerne malom území.
Kvety sú šperky prírody a veľkým potešením pre oko a dušu nejedného jej návštevníka. Slovenská príroda je rozmanitá a poskytuje výborné podmienky (biotopy) pre veľké množstvo rastlinných druhov vrátane kvetov. Z nepreberného množstva lokalít s výnimočnou faunou sa teraz zastavme na Devínskej Kobyle.
Drevené chrámy (kostoly, cerkvi) oddávna patria ku kultúre našich predkov. Sú našim dedičstvom a pamiatkou na ťažký život jednoduchého chudobného ľudu. Nachádzajú sa zväčša v odľahlejších častiach východného Slovenska. Sú neopakovateľné a podobné chrámy nájdete okrem Slovenska, len v pohraničných oblastiach na území Poľska a Ukrajiny. Mnohé z nich sú navyše zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a všetky sú národnými kultúrnymi pamiatkami.
Ak ste už prišli na Popradské pleso, nezabudnite si ho celé obísť. Určite to odporúčame. Podobne sme tak spravili aj my. Už v neskorších podvečerných hodinách sme sa vracali z Ostrvy. Slnko pomaly zachádzalo za kopce, no ešte nás stále hriali posledné lúče svetla. Tak sme chceli poslednú hodinku využiť na okružnú jazdu okolo plesa.
Ostrva je vďačný vrchol. V rámci Vysokých Tatier, je totiž dobre dostupný a dá sa povedať, že na kondičku nie moc náročný. Po technickej stránke je to tiež veľká pohoda. A práve tieto faktory sme chceli zužitkovať. Navyše sme sa nechceli moc ponáhľať a hlavne si trocha pospať. Preto sme sa vybrali na tento, ani nie 2000 metrov vysoký vrchol, až niečo pred obedom. Ešte treba podotknúť, že sme boli taká smiešna výprava. Jeden z nás mal v tom čase problémy s kolenom a trpel nespavosťou, druhý člen (resp.) členka zas trpela strachom z výšok a bola v prvej fáze prechladnutia.
Rozhľadňu Lipky sme po druhý krát navštívili v lete. Tento raz sme sa rozhodli na rozhľadňu vyjsť z obce Unín. Auto sme nechali zaparkované vo východnej časti obce, pred podnikom s ceduľou Kovovýroba. Parkovisko pred budovou bolo prázdne. Za normálnych okolností zrejme slúži zamestnancom, prípadne klientom podniku. Ináč by sme museli auto nechať odparkované popri ceste.
Po Marháte sme istý čas pokukovali, ako vhodnom cieli pre víkendovú turistiku v Považskom Inovci. Pohorie sme moc pochodené nemali a tak nám oblasť v okolí Marhátu prišla ako dobrá voľba na úvodné, dvojdňové spoznávanie. Výhodou bolo tiež množstvo zaujímavostí, ktoré táto časť Považského Inovca ponúka. Viac o našom výlete Považským Inovcom v oblasti Marhátu sa dočítate v samostatnom článku. V tomto odseku sa budeme venovať len našim zážitkom týkajúcich sa Marhátu.
Na prelome rokov 2016/2017 sme sa ocitli práve na Zobore. Bolo to doslova o päť minút dvanásť, keďže cesta do Nitry bola neočakávane sťažená náramne hustou hmlou a tak sme na miesto diaľničných 130 km/hod, išli medzimestských 80-90km/hod. K liečebnému ústavu sme preto prišli s 20 minútovým oneskorením.
Zima už pomaly klopala na dvere, o čom svedčilo aj nedávne sneženie a blížiaci sa zimný slnovrat. Najbližšie dni však mali byť slnečné, s príjemnými teplotami, čo sme chceli využiť na menší výlet. Ako vhodná voľba nám prišla rozhľadňa Lipky pri Uníne, pretože sme v tom čase mali nejaké povinnosti na Záhorí a rozhľadňa sa nachádzala neďaleko. Informácií o rozhľadni na internete bolo ako šafranu a očividne miesto nie je príliš známe. To nám vyhovovalo, pretože nevyhľadávame destinácie plné turistov, ale skôr tie menej populárne a neprávom opomínané.
Opäť to bol jeden z tých dní, keď nie je mnoho času na dobrodružstvá v prírode, ale túžba vyraziť von je neprekonateľná. Len kde nájsť miesto blízko Bratislavy, ktoré by sme už tisíckrát nenavštívili a ako zažiť niečo pamätné? Odpoveďou môže byť navštívenie hoci aj známeho miesta v neobvyklý čas. Či už v inom ročnom období, v daždi, v snehu, alebo napríklad v noci. Vhodným miestom za našej, časovo obmedzenej situácie, sa nám zdala vyhliadka pod Pajštúnom, ktorá nás lákala už istý čas. Okrem iného malo byť vcelku zaujímavé a rôznorodé počasie. Veď prečo nevyskúšať bivak pod hviezdami, prípadne vo vetre a absolútnej hmle?
Ak chcete zažiť niečo neobvyklé, je potrebná trocha tej obety a návšteva zvoleného miesta (v násom prípade Americké námestie s rozhľadňou) v neobvyklý čas. A tak sme sa vybrali na rozhľadňu v piatok po práci, keď bola predpoveď prízemných mrázikov. Veď čo s načatým jesenným večerom? Nič sme neplánovali hrotiť a autom sme sa vyviezli až takmer celkom k televíznej veži, k bufetom na Kamzíku. Miesta bolo dosť a tak pohodlne parkujeme. S batohmi veľkými ako na expedíciu sme sa vydali za rozhľadňou.
Výlet k pomníku starých mládencov nad obcou Prestavlky sa niesol v mierne depresívnej nálade. Peťo mal asi svoje dni, čo bolo cítiť už v závere výletu na Vtáčnik, ktorý sme práve ukončovali a chystali sa na poslednú dnešnú lokalitu. Bol akýsi nevrlý a všetko ofrflal. Niežeby to bolo nezvyčajné, ale teraz to bolo aj mierne otravné.
Kultový vrch Kľak v Malej Fatre mala byť naša medzizastávka zo Žiaru nad Hronom smerom na Kysuce. Na parkovisko vo Fačkovskom sedle sme dorazili ešte pred obedom a hneď sme aj vyrazili, keďže nás neskôr čakala ešte jedna zastávka v Súľovských skalách (chceli sme pozrieť Skalný budzogáň a Žibrid).
Jedného dňa, keď nebolo práve času nazvyš, sme sa rozhodli preskúmať tento absolútne nenápadný, malokarpatský kopec. Vrchol Malej Bane sa nám javil ako vhodný cieľ na večerné táborenie, pretože nám nezostávalo veľa času na presun pod vzdialenejšie kopce. Navyše radi spíme v prírode a Malá Baňa nám na tento účel prišla ako stvorená.
Cestou po južnej podmalokarpatskej ceste vám ihneď padne do oka. Výrazný hrebeň Malých Karpát medzi Hornými a Dolnými Orešanmi. Priam vyzýva ísť sa poprechádzať po jeho chrbte. A tak na jar stojíme na jeho počiatočnom bode - v Horných Orešanoch, odkiaľ sa strmo dvíha k oblohe.
Vzhľadom na to, že sme sa nachádzali v Jedľovníku (čo je jedna z osád Vysokej nad Kysucou), Mikovčákovu rozhľadňu na Kamenitom sme mali vcelku po ruke. Podvečer nás čakal výlet na Veľký Javorník a tak sme sa rozhodli, že čas predtým využijeme práve na návštevu tejto rozhľadne. Cestou sme sa zastavili v obchode vo Vysokej nad Kysucou (už si nepamätáme presne, ale pravdepodobne sme si kúpili vodu a pivo) a následne sme pokračovali ďalej smerom na Turzovku a potom odbočili do osady Turkov (tí tu na naše sklamanie však už nejaký čas netáborili).
Nad Pernekom sa strmo k nebu dvíha hrebeň Jastrabníka. Táto dedina je vtesnaná medzi tento a hrebeň Krížnice, pričom pôsobí doslova učupená pod tunajšími vrchmi. Okolité kopce pôsobia vyšším dojmom, ako v skutočnosti sú. Dedinka tak má pekný horský ráz.
V tomto článku si predstavíme oblasť bočného hrebeňa Malých Karpát vedúceho z Perneku cez masívny vrchol Krížnica až na Čertov kopec na hlavnom hrebeni Malých Karpát. Trasa sa vyznačuje klasickým lesnatým terénom, strmým stúpaním na Krížnicu a jedinečnými stromami na jej vrchole, ako aj zaujímavým skalnatým hrebienkom Čertovho kopca.
Nad obcou Kuchyňa sa nachádza množstvo neznámych vrcholov. K tým patrí i Bačkorová a Ražňová, ktoré oddeľuje Švancpošská dolina. V prípade Ražňovej sa jedná o mimoriadne atraktívny vrchol.
Ak sa vydáte z podmalokarpatskej obce Kuchyňa smerom na Čermákovú lúku - po zelenej značke - kúsok za dedinou, vľavo od vodárenského zariadenia začína pomerne výrazná skalná bariéra. Nie je to turisticky sprístupnená oblasť. Pri pohľade do mapy je možné zistiť, že sa jedná o Modranskú skalu.
Malé Karpaty v oblasti Doľan by sme mohli označiť ako poľovnícky kraj a zrejme aj raj. V lesoch pobehuje neskutočné množstvo zveri, nachádzajú sa tu poľovnícke chaty a počas prieskumu tejto lokality bolo takmer neustále počuť výstrely. Samozrejme je to i vinárska oblasť. Viac sa však povenujeme tunajším pahrbom.
Hrebeňovka Malej Fatry je veľmi vyhľadávaným cieľom turistov na Slovensku. Jedinečné pohorie, akoby rozseknuté riekou Váh na dva podcelky (Lúčasnkú a Krivánsku Malú Fatru). Je charakteristické viacerými originálnymi kopcami ako je Veľký Rozsutec, Stoh, či Kľak tvorí ideálnu kulisu pre vaše dobrodružstvo v prírode.
Historické hraničné kameňe Bratislavy sú atraktivitou, ktorá by v iných krajinách patrila medzi prvotriedne zaujímavosti. U nás však hraničné kamene postupne pohlcuje malokarpatský les. Reč je o starých hraničných kameňoch oddeľujúcich vtedajšie bratislavské panstvo od okolia. Nejedná sa len o zaujímavú sondu do histórie Bratislavy, ale aj o atraktívne objekty skryté v bratislavskom lesoparku. Ak už máte Malé Karpaty prejdené, práve takéto zaujímavé ciele môžu prehĺbiť vaše poznávanie tejto lokality. A nebude to nuda. Tak teda hor sa do objavovania!
Nie je neznáme, že v období medzi dvoma svetovými vojnami sa na území Československa začalo budovať masívne opevnenie predstavujúce sústavu betónových bunkrov a pevností. Bola to odpoveď na otázku ako čo najefektívnejšie chrániť vtedajšiu ČSR. Charakter územia krajiny a jej finančné možnosti podporili názor, že ideálom bude práve vybudovanie opevnenia. Vychádzalo sa najmä z faktu existencie spojeneckej zmluvy medzi ČSR a Francúzskom, pričom niektoré prvky opevnenia pripomínali objekty francúzskej Maginotovej línie. Počítalo sa s tým, že vojaci a opevnenie v prípade útoku vydržia dovtedy, kým stihnú doraziť spojenci a posily.
Tento článok predstavuje dobre dostupnú možnosť na tréning behu stúpaní v Bratislave. Ide o okruh, ktorého súčasťou je prebeh popod lanovku na Kamzík. Okruh začína pri nemocnici na Kramároch prechádza Železnou studienkou a po dosiahnutí najvyššieho bodu - televíznej veže na Kamzíku sa vracia cez Americkú lúku znova do východzieho bodu.
Trail running je čoraz populárnejšia forma športu. Jedná sa o beh vo voľnej prírode, často po horských, alebo lesných chodníkoch, prakticky za akýchkoľvek poveternostných podmienok. Slovensko je na túto aktivitu absolútne ideálnou krajinou. Veď nádhrených chodníčkov v našich lesoch a horách je nekonečné množstvo. Sú prekrásne v každom ročnom období. V posledných rokoch rastie takisto počet závodov súvislosti s touto aktivitou. Spomenúť možno napríklad Nízkotatranskú stíhačku, Malofatranskú, či Kysuckú stovku. K tomu sa pridružilo množstvo lokálnych kratších pretekov napr. v Malých Karpatoch.
Na Veľkú homoľu sme sa chceli vybrať už dlhšie, no v tom čase sme to mali vždy tak trochu „od cesty“. Jeden neskorý jesenný deň sa nám to však podarilo, keďže sme prechádzali z Kuchyne cez Pezinskú Babu smerom na Pezinok. Spravili sme si teda menšiu zachádzku.
Dnes si predstavíme bežecký okruh po nočnej Bratislave, kde sa snúbia atraktívne prekážky s voľnejšími pasážami a bonusu v podobe návštevy známych vojnových pamätihodností. Okruh má približne 10km a je pomerne svieži. Striedajú sa tu stúpania, klesania aj druhy povrchu a typ okolia, ktorým pobežíte. Tento bežecký okruh môžeme začať priamo na začiatku schodov tj. na križovatke ulíc Žižkova a Strmá cesta. Dá sa tu i bezplatne zaparkovať na parkovisku pred tunajšími panelákmi - nachádza sa nad električkovým tunelom.
Zimné podmienky na Podunajskej nížine a v oblasti Malých Karpat dokážu byť niekedy skutočne veľmi dobré. Prečo teda nevyskúšať krásny zimný šport akým je bežkovanie? Vybrať sa na bežky, to znamená predovšetkým rozhodnúť sa pre zdravý životný štýl a finančne a časovo pomerne nenáročnú športovú aktivitu.
Vápencové bralo hradu Pajštún s bohatou lezeckou históriou patrí stále k vyhľadávaným a veľmi obľúbeným lezeckým oblastiam na Slovensku. Skalka je dobre dostupná z Bratislavy a preto je známa aj pod pojmom Mekka bratislavských lezcov. Jej stenami totiž viedli výstupy horolezeckí velikáni ako Kluvánek, Psotka, Dieška, Demján či Pochylý. Je to naozaj lezecký terén, ktorý je dlhé roky najpopulárnejšou destináciou pre víkendové lezenie v okolí hlavného mesta. Cesty sú dobre odistené a zabavia sa tu úplní začiatočníci, ale aj skúsení borci.
Skyrun v meste? V Bratislave to aspoň symbolicky možné je. Toto mesto "má šťastie", že ho čiastočne obkolesujú Malé Karpaty. Pomerne rýchlo sa tak viete dostať do ideálnych, lesných bežeckých terénov. Doslova nekonečné kilometre chodníčkov v tieni bučiny môže Bratislave závidieť nejedno mesto. Výhoda je práve v tom, že za týmito trasami nemusíte dlho cestovať a môžete sa sem vybrať hocikedy po práci, čo množstvo bežcov aj využíva. Jednou z takýchto populárnych bežeckých lokalít je oblasť najvyššieho vrchu v Bratislave - Devínskej Kobyly. Má 514 m.n.m..
Rána bývajú rôzne. Niekto ich neznáša, iný ich zbožňuje. Ja som skôr z tej prvej kategórie a pokiaľ nemusím, ostanem ležať v posteli, až kým sa tam nezačnem nudiť. Vtedajšie ráno však bolo iné. Nespal som v posteli, ale v stane. Boli sme kdesi pri Sivej Brade, neďaleko Spišského Podhradia a v diaľke bolo vidieť Spišskú Kapitulu a majestátny Spišský hrad.