Hrebeňovka Malej Fatry je veľmi vyhľadávaným cieľom turistov na Slovensku. Jedinečné pohorie, akoby rozseknuté riekou Váh na dva podcelky (Lúčasnkú a Krivánsku Malú Fatru). Je charakteristické viacerými originálnymi kopcami ako je Veľký Rozsutec, Stoh, či Kľak tvorí ideálnu kulisu pre vaše dobrodružstvo v prírode.
Či sa sem vyberiete v lete, v zime, alebo inom ročnom období, vždy to bude zážitok. Nám sa to potvrdilo hneď počas pokusu o prvý prechod krivánskej časti hrebeňa, i keď zážitok bol tak trochu na hrane.
Na hrebeňovku Krivánskej Malej Fatry sme sa vybrali s nevyhovujúcim časovým plánom. Trasu sme nepoznali, mapu sme mali predpotopnú, z antikvariátu a bez uvedenia časov. Internet nebol tak premakaný ako dnes a nemali sme naň aj tak prístup. Smartfón neexistoval a klasický mobil si mohli ešte stále dovoliť len vyvolení. Skrátka šli sme do toho „po hlave“. Však nejako sa pretlčieme.
Hrebeň sme prechádzali zvláštnym spôsobom, keďže sme chceli absolvovať aj prechod Jánošíkovými dierami. Začínali sme teda v Terchovej a pokračovali cez Boboty. To všetko nás riadne zdržalo. Samozrejme na trase nesmel chýbať prechod Veľkého Rozsutca, kde sa nad nami začali sťahovať imaginárne, ale bohužiaľ aj reálne mračná.
V stúpaní na Stoh už sme sa už pohybovali v tme a čelovky v našej výbave nehrozili. Nebolo to ani bežné, zakúpiť si v tom čase extrémne drahú čelovku. Netušili sme, kde budeme nocovať, ale bolo nám jasné, že na chate to isto nebude. Do čoraz väčšieho zúfalstva, ktoré sme si ešte tak celkom neuvedomovali (v tých časoch sme totiž boli nesmrteľní), prišla búrka.
Na Stoh sme sa síce dostali, ale už totálne premočení aj s rozmočenou, vtedy ešte poctivou analógovou mapou a dosť podlomenou turistickou sebadôverou. Kamarát vravel, že zo Stohu by sa malo dať zísť po zelenej značke, k útočisku v podobe akejsi koliby. Tak sme začali zostupovať po nejakom kvázichodníčku, ale dočkali sme sa len ďalších litrov vody z vysokých tráv priamo do topánok.
Nad hlavami poriadne rachotilo. No a po vytúženej kolibe sa zľahla malofatrasnká zem. Ak tu vôbec niekedy bola. Nezostalo nič, len sa nejako vynájsť. Našli sme si najbližší smrek a šup pončo na jeho vetvičky a seba pod ne. Pršať už nepršalo a dokonca sme tu nejakým zázrakom zaspali. Zima našťastie nebola. Len ráno, akoby sa nebolo celkom nič stalo, nás privítali prekrásne hrátky vysokohorskej hmly na svahoch absolútne pokojného Stohu.
Nasledoval už len zostup do dediny, ale aspoň sme vyviazli len mierne premoknutí. Príroda nám dala najavo, že na hrebeňovku Malej Fatry budeme musieť ešte dorásť.