Veľká Fatra je ideálnym terénom pre peknú zimnú turistiku. Hôľnaté kopce pokryté snehom pôsobia ako obrovské cukrové planéty. Predovšetkým vrch Ploská. Hlavné turistické trasy, vrátane hrebeňa, sú poctivo vyznačené tyčovým značením a tak je minimalizované riziko zablúdenia, alebo neželaného vstupu do lavinózneho terénu. V pohorí je niekoľko chát a kolíb, kde sa je možné občerstviť, alebo skryť v prípade nepohody.
Január 2017 poznamenala celkom výrazná a dlhá zima s dostatkom snehu a nízkymi teplotami, pričom dlho vládlo slnečné, inverzné počasie a na horách bolo krásne. Cez deň boli na hrebeňoch hôr plusové teploty a v noci iba mierne mráziky. V dolinách popri Hrone bolo naopak mrazivo, až takmer -20 stupňov. Tieto podmienky sme sa rozhodli využiť na prechod neobvyklého okruhu vo Veľkej Fatre, ktorý by zahŕňal čo najviac vrcholov hlavného hrebeňa, ako napr. Ploskú, Suchý Vrch, Ostredok, či Krížnu.
Posteľ na pohľadanie. Miesto nočného stolíka po ľavici Ploská a napravo Krížna. Na fotke ju však nevidno.
Výhľad na Ostredok a v pozadí masív Tatier. Z Veľkej Fatry sú skvelé pohľady na všetky dôležité slovenské pohoria.
Kde sme započali náš okruh?
Po skorej rannej ceste z Bratislavy, kotvíme v Ružomberku, pri outdoorovom obchode, kde narýchlo kupujeme nafukovaciu karimatku, ktorá by do zimy mala byť ideálnym izolantom. Času máme dosť, výlet sme si rozložili na dva dni a nikam sa neplánujeme ponáhľať. Z Ružomberka sa odvezieme do Vyšnej Revúcej. Dolina Revúcej je plná krásnej, zimnej atmosféry. Zima je ako z rozprávky. Takú dlhú dolinu by tu sotva niekto čakal. Pri pohľade z hlavnej cesty (ktorá vedie na Donovaly) na okolitú krajinu sa zdá, že sa v blízkosti cesty dvíhajú iba strmé kopce, za ktorými už nie sú žiadne obydlia. Opak je pravdou. Dolinou vedie asfaltka cez viacero obcí. Odbáča sa do nej v Liptovskej Osade.
Poslednou obcou je práve Vyšná Revúca. Ako sa ukáže, táto dedina, je ideálnym východiskom na túry v zimných podmienkach a zjavne z tohto dôvodu sa tu počas nášho príchodu potuluje viacero turistov a skialpinistov. Čoskoro sa ukazuje, že v obci je absolútny problém zaparkovať. Celá je totiž natesnaná do úzkej doliny a parkoviska niet. Jedine pred miestnymi potravinami, nachádzajúcimi sa až v samom závere Vyšnej Revúcej. Ale na to sa zmestí máličko áut.
Parkovanie v obci nám sťažuje odhrnutý sneh popri ceste z oboch strán. Nakoniec sa nám podarí nájsť miesto pri tunajšej kaplnke neďaleko začiatku žltej značky, vedúcej do sedla Ploskej. V zimných podmienkach je tu naozaj problém odstaviť. Stačí, ak sa sem vydá pár desiatok áut. Náš okruh plánujeme začať i ukončiť práve v tejto dedine. Vyjsť po žltej značke, prejsť sa hrebeňom na Krížnu a vrátiť sa po zelenej značke, so zastávkou na Chate pod Borišovom. Všetko sme si rozdelili na dva dni bez presnejšieho plánu, kde budeme nocovať. Sme pripravení na všetko možné i nemožné.
Stúpame z Vyšnej Revúcej. Stúpanie z tejto obce na hrebeň je veľmi príjemné. Má iba mierny sklon.
Chatrč. Cestou z dediny sme naďabili na túto chatrč neďaleko sedla Ploskej. Dvere boli otvorené.
Stúpanie na hrebeň
Z Vyšnej Revúcej sme sa rozhodli vystúpať na hrebeň Veľkej Fatry po žltej značke. Tá sa naň napojí v sedle Ploskej. Ťažko odhadnúť podmienky, pretože podľa správ na internete by malo byť v pohorí dosť snehu a hrebeň má byť ľadový a tvrdý. Nakoniec sme sa rozhodli ísť bez lyží, bez snežníc, iba na pešo. Rozhodnutie sa ukázalo ako správne. Žltá značka stúpa z dediny k sedlu pod veľmi príjemným sklonom a navyše je prechodená. Sneh je nosný a vyzerá to tak, že ani v lese ho nie je nejaká extrémne hlboká vrstva. Kráča sa nám výborne a čoskoro sa dostávame na prvú lúku s výhľadom. Všetko je krásne zasnežené a hodíme pár slov s trojčlennou českou výpravou. V tento deň sú všetky rozhovory príjemné. Na ľudí akoby prešiel pokoj hôr. Všade je bezvetrie, slniečko a teplota nad nulou. Ako na jar.
Vydáme sa odlesnenými časťami bočného hrebeňa vyššie smerom k sedlu Ploskej. Túra je teraz naozaj nádherná, pod nami oblaky, nad hlavou slniečko, všade naokolo záľahy snehu a prešliapaný chodníček. O chvíľku prechádzame okolo lesáckej drevenej búdy. Zvonku vyzerá útulne, dnu sme nenazreli, hoci dvere vyzerali byť odomknuté. Búda zrejme slúži ako núdzové ubytovanie. Povedľa stála ešte jedna podobná. Tá však bola uzatvorená.
Krátko na to už sme v sedle Ploskej, kde celková pohoda pretrváva. Snehová pokrývka je rozložená veľmi rozdielne. Niekde je nafúkaná celá kopa snehu, inde je sneh úplne sfúknutý do doliny a trčia trsy trávy. Na lyžiach sa však dá ísť aj napriek tomu. Horšie sú len zjazdy s minimom snehu. V sedle zisťujeme, že pred časom tu muselo panovať poriadne veterné počasie, pretože sneh je vytvarovaný vetrom. Výhľady sú z týchto miest krásne. Napravo sa týči vrch Čierny kameň s dvojkrížom na vrchole. Vrch je mimoriadne fotogenický najmä pri pohľade od Rakytova, no zároveň neprístupný po značenom chdníku. Naľavo od sedla sa rozkladá oblá Ploská, na ktorú nás čaká asi 20 minútový výšľap a my už sa veľmi tešíme.
Pod sedlom Ploskej. V zime zakázané aktivity ani náznakom nehrozili.
Príchod do sedla Ploskej. Hlavný hrebeň bol vyfúkaný až na trávu, ale hneď pod ním bola záľaha snehu.
Na Ploskú
Ploská patrí k najfotogenickejším a najznámejším vrcholom Veľkej Fatry. Má tvar zodpovedajúci názvu. Ide o rozložitú kopulu. Je to niečo ako zemská pologuľa, alebo lepšie povedané polka planéty s niekoľkými voľnými záhybmi - sú to jednotlivé žľaby. Dnes je celá v bielom a výstup na ňu pripomína pohyb po obrovskej snehovej guli. Vrcholové partie sú nekonečne rozľahlé planiny, nie je tu žiaden strom a všetko je pokryté snehom. Je to presne ako nejaká polárna krajina. Antarktída. K vrcholu nás na istotu vedie tyčové značenie, ale dnes nie je kde zablúdiť. Viditeľnosť je dokonalá. Na vrchole si dáme glg whisky tzv. „ploskačku na Ploskej“. Vôbec nikam sa neponáhľame a to je skvelý pocit, pretože sme akoby prirodzenou súčasťou hôr. Nesnažíme sa odtiaľto utekať. Uvažujeme, ako strávime zvyšok dňa.
Cukrová planéta Ploská. Alebo vitajte v Antarktíde.
Chata pod Borišovom
Rozhodneme sa zísť na Chatu pod Borišovom, pozrieť, čo má nové. Potom možno podnikneme výstup na Borišov. Skrátka a dobre, na chate si upresníme, čo s načatým večerom. Na túre sa strieda horská krása za krásou v najrôznejších podobách. Zostup z Ploskej je po ubitom snehu, občas sa šmýka. Sneh nie je vhodný na lyžovanie. Je ho príliš málo, je tvrdý a trčí z neho tráva.
Opačné podmienky sú pod Ploskou. Tam je nafúkaného snáď do metra prachového snehu. Chodníček je však nosný a tak sme zakrátko na chate. Z doliny sme vyrážali po desiatej a teraz je asi pol druhej poobede. Chata je plná namol opitých ľudí. Tí sa dávajú na odchod, čo nám vôbec nevadí. Zabúdajú termosku. Zrazu je tu pokoj a kopa miesta. Dávame kapustovú, hemendex, horcovku a pivo. Pohodička, nikto dnes netlačí na pílu. Na chate je útulne a nakoniec sa rozhodneme pre výstup naspäť na Ploskú, kde si chceme pofotiť západ slnka a potom stúpať ďalej po hrebeni, pozrieť útulňu pod Suchým.
Ploská. Oblý kopec s charakteristickým tvarom je stredobodom nejednej fotky. Výstup od Borišova vedie po hranici medzi zatieneným a osvetleným svahom.
Znovu na Ploskej
Najskôr sme Ploskú zvažovali obísť traverzom po žltej značke, zavrhli sme to však a za pár minút znova stojíme na vrchole. Parťák sa rozhodol dať si tu „šlofíka“. Veď má novú karimatku, tak ju treba vyskúšať na zmrznutom podklade. Hravo by mala odolať prepúšťaniu chladu. Nezbedník si karimatku naozaj rozloží a vhupne do páperového spacáku. V pomaly zapadajúcom slnku celá scéna vyzerá ako táborenie blízko polárneho kruhu. Len psy a záprah nám chýbajú. Pohoda však rozhodne nie.
Výhľady z Veľkej Fatry a Ploskej obzvlášť sú veľmi špecifické. Toto pohorie sa nachádza v objatí všetkých ostatných dôležitých horstiev Slovenska. Vidno Vysoké, Západné aj Nízke Tatry, Choč, Malú Fatru, ale aj vzdialenú Babiu horu, vytŕčajúcu z inverzných oblakov, ktoré kopce ešte zvýrazňujú. Dnes sú všetky hory pod snehom, čo je mimoriadne pekné na pohľad. A najmä to lahodné ticho a bezvetrie. Počasie je krásne, je sobota, no napriek tomu stretneme len minimum ľudí. S každým kratučko poklebetíme. S Poliakmi si na vrchole vymeníme alkoholické nápoje. Ochutnáme ich pivo. Oni sa zahrejú kukuričnou whisky z našej placačky. Super družná atmosféra, presne ako má na horách byť.
Skupinka skialpinistov je trochu vyjašená z kolegu v spacáku na vrchole Ploskej. Jasné, že na nás všetci pozerajú ako na exotov, ale keď im veci povysvetľujeme tvária sa, že chápu. Čochvíľa schádzajú na chatu. Dievčiny na lyžiach, iba mierne začudovane prejdú okolo spokojného nocľažníka, testujúceho karimatku. Teraz je slnko najnižšie a hrebene hôr sa tmavo črtajú na obzore. Pamätám si najmä pohľad na malofatranský Kľak. Jeho ostrá vrcholová, skalná kryha bola olemovaná oranžovožltým šerom zapadajúceho slnka.
Spokojný nocľažník. Príjemné testovanie nafukovacej karimatky.
Šlofík na vrchole Ploskej. Pätnásť minút oddychu. Že sa mu chcelo rozbaľovať spacák...
Pod Suchý vrch
Hoci na horách je teplejšie ako v doline, zrazu cítime pokles teploty. Slnko zapadlo a chlad istotne sála aj zo snehu. Vydáme sa za tmy dolu Ploskou po červenej značke, akoby tento deň nemal skončiť. Tým, že ideme na pohodu, necítiť únavu a dokonca zvažujeme nočný pochod hrebeňom až naspäť k autu. Najskôr však volíme oveľa bližší cieľ - útulňu pod Suchým. Uvidíme, čo sa tu vyskytne. Za Ploskou sa hrebeň vinie pomedzi stromčeky a kúsky ihličnatého lesa. Za vidna, je to veľmi zaujímavá pasáž. Niečo ako rozprávkový les. Je to ako keď Ivanko z Mrázika putoval svetom. Dnes je tu hlavne hlboký sneh. Trasa je však stále prešliapaná. Ide sa nám ako keď Ivanko z Mrázika naháňal drevené sane Baby-Jagy v brezovom lesíku.
Postup sa nám spomalil, ale aspoň je to trochu pestrejšie. Odrazu stertneme týpkov, s mierne vytreštenými pohľadmi. Stoja pri smerovníku, neďaleko útulne Mandolína. Vraj kamaráti išli pozrieť útulňu pod Suchým a zatiaľ sa nevrátili. Sú v kontakte cez mobil. Povieme im, čo a ako sa nachádza v okolí a ideme ďalej. Onedlho už stretáme spomnínaných parťákov. Tvrdia nám, že útulňa pod Suchým je plná ľudí a tí sa veru netvárili priateľsky ohľadne prijatia ďalších nocľažníkov. Ideme situáciu presondovať a keď tak prehodiť kus reči.
Búda pod Suchým je naozaj preplnená. Je v nej ako v saune. Pec je rozkúrená a varí sa vo veľkom. Stôl je obťažkaný ľuďmi, no uvoľnia nám miesto, aby sme sa aspoň trochu občerstvili. Na stene je zavesená gitara so štyrmi strunami. To by mohlo stačiť tak na trúchlivé blues. Parťák mal chuť, ako zdatný zborista, čo to zanôtiť. Nedošlo však k tomu. Škoda. O útulňu pod Suchým sa starajú dobrovoľníci a je to poznať. Zaujme najmä kopa pekne uloženého a narezaného dreva. Premrznutý nocľažník tak má možnosť v zime si tu zakúriť a zadarmo sa dosýta vyspať. Hoci dnes by sa nám tu spať nechcelo a vyzerá to tak, že ani nie je možnosť. Zdá sa, že zostáva prenocovať, kde sa podarí. Výstroj máme poriadnu, no aj tak nad plánom prespať v otvorenej prírode, väčšina osadenstva búdy krúti hlavou. Nakoniec sú prekvapení, keď vykúknu von, že tam je iba mierny mráz. Z internetu sa neskôr dozvedáme, že na Chopku sú len -2 stupne. Je rozhodnuté, tu zostať nemôžeme a ideme ďalej hrebeňom. Chceme aspoň vystúpať čo najvyššie k vrcholu Suchého.
Posledné lúče dňa. Na Ploskej sme sa cítili ako v polárnej krajine.
Polárny kraj. V skutočnosti oblasť v okolí Suchého vrchu.
Na Suchom vrchu
Od útulne vedie lesom konštantné stúpanie v hlbokom snehu. Trasa je prechodená, ale aj tak sa zabárame. Keď vykukneme znova na otvorenom hrebeni je čas porozhliadnuť sa po núdzovom bivaku. Vhodným útočiskom sa zdajú skaly Suchého vrchu. Tie by nás mali ochrániť pred prípadným vetrom, hoci nakoniec je celá noc takmer bezveterná.
Vyjdeme si teda na vrchol a v časti najbližšej k Ploskej vykopeme núdzový bivak. Ide o plošinu s hĺbkou asi len 30cm. Snehu je málo a hneď sa odhalí tráva. Miesto je za skalou a zboku by mal vplyv živlov zmierňovať nahrnutý sneh. Noci sú v januári dlhé a tak si čas krátime fotením. Okolitá teplota to našťastie umožňuje a domov si vďaka tomu nesieme pár pekných záberov. V páperových spacákoch je dobre, ale i tak sa ráno zdôveríme, že každý mal nočnú moru. Jeden sníval o ruskej vojenskej základni za vrcholom Krížnej a druhý o vlčiakovi, ktorý mu obhrýzal prsty. Toho aj druhý deň stretneme priamo na hrebeni. Vojenskú základňu neobjavíme, ale na vrchole Krížnej sa nachádza vysielač, vzdialene ju pripomínajúci.
Hviezdna noc. Hviezdy sa z hrebeňa zdali naozaj blízko.
V noci bolo množstvo hviezd a neskôr vyšiel mesiac. Okolité doliny sa zdajú ľudoprázdne, s minimom civilizácie a z hmly iba jemne žiari osvetlenie dedín. Na obzore je jediná výraznejšia žiara - zrejme lyžiarske stredisko na Donovaloch. Na vyšších kopcoch, v diali, červeno blikajú výstražné stožiare. Naokolo sú len zmrznuté trávy a neporušený, vetrom formovaný sneh. Je to krásne divoké.
V bivaku je nádherne najmä nadránom. Slnko vychádza a farbí hladké, snehové stráne kopcov do fialovo-oranžova. Je inverzia, do ktorej sa miestami tlačí dym z priemyselných komínov. Je absolútne ticho, až do momentu, keď slnko spustí vládu svojich lúčov. Vtedy sa začne meniť tlak a rozfúka sa. Trvá to len do chvíle, kým slnko viac poskočí nad horizont. Neboli sme si istí, kde konkrétne vyjde, ale trafili sme to presne. Celý východ slnka bolo možné pozorovať zo spacáku. Mimoriadne pekný pohľad bol predovšetkým na Ploskú pod nami a Ostredok, akoby viac nad nami. Parťák popiskuje sympatické melódie. Je fajn mať v horách hudobne založeného spoločníka. Napokon sa zabalíme a vyrazíme smerom k Ostredku, pretože ďalší pekný deň je zrejme pred nami.
Naše lehno. Páperáky fungovali skvele.
Východ slnka. Zase to skvelé ranné pošteklenie nosa prvými lúčmi.
Ostredok a Pustalovčia
Masív Ostredku je najvyšším bodom Veľkej Fatry a dnes ráno tu stretneme len dvoch šuhajov, ktorí si sem vyšli „pred prácou“. Hory sú mocný čarodej a títo dvaja len potvrdzujú,že zjavne sa oplatí kvôli nim si privstať. Dnes je naozaj krásne a pohoda trvá. Cesta na Ostredok a ďalej na Krížnu prebieha v absolútnom kľude. Stačí sa len nechať unášať. Dnes sme navyše nemuseli stúpať z doliny a prechod si vyslovene vychutnávame. Podklad je snehový a perfektne nosný. Na Krížnej natlačíme čo to z vlastných zásob, akurát čaju už máme pomenej a variť vodu sa nám nechce. (Ináč sneh vo Veľkej Fatre zvykne páchnuť od ružomberskej celulózky). Parťákovi vo fľaši pláva ľadová kryha, nemálo podobná tej, čo potopila Titanic. Nedal si ju v noci do spacáku.
Ostredok 1596m. Ostredok je najvyšším vrchom Veľkej Fatry.
Behom z Krížnej
Z Krížnej v prachovom snehu zbiehame do Rybovského sedla a neskôr na zelenú značku do Suchej doliny. Neboli sme si istí, či to je ideálny zostup za zimných podmienok. A veru nebol, hoci zážitok sme si aj tak odniesli pamätný. Pod Rybovským sedlom si natrvalo vrývame do pamäti obrovské, hladké svahy hrebeňa, plné snehu, ktorým práve stojíme zoči-voči. Pohorie nie je nijako extra vysoké, ale tu si možno naplno uvedomiť silu potenciálnej lavíny. Megalievik, ktorý má zvod do Suchej doliny, dokáže skoncentrovať obrovskú masu snehu a energie. Nečudo, že historická lavína, ktorá padla v minulosti z Krížnej, zničila osadu Rybô a všetko ostatné, čo jej stálo v ceste. Obrovské museli byť sily, čo zdvihli tieto svahy a obrovské sú i sily z nich sa valiacich lavín. Sme proti tomu iba dve úbohé zápalky. No a samozrejme smerujeme do spomínaného lievika Suchej doliny.
Hrebeňom na Krížnu. Po peknej rannej prechádzke nás čakal už len zostup do dediny.
Snehové galeje v Suchej doline
Mamutie svahy sú pokryté lyžiarskymi oblúkmi, no nie je isté, kadiaľ schádzajú do doliny. Z Rybieho sedla ešte bolo možné pokračovať po červenej značke po hrebeni na Donovaly a neskôr zísť žltou značkou do doliny. To bola asi ideálna voľba. My sme sa však rozhodli ísť zelenou so všetkými možnými dôsledkami. Bolo možné očakávať, že v doline bude nahromadený sneh zhora, čo sa aj stalo.
Najskôr sme strácali výškové metre veľmi rýchlo. Čoskoro sme sa ocitli v doline a zo slnkom zaliatych svahov sme sa naraz ocitli v tieni a mraze Suchej doliny. Mokré, spotené rukavice, ktoré mi viseli na šnúrkach za pár minút zmrzli. Do tejto doliny v zime slnko nezasvieti. Je úzka a okolité kopce sú zalesnené a strmé. Navyše dnes tu nie je absolútne žiadna stopa. Samozrejme o to viac je tu snehu. Miestami sa zabárame po pás. Je to hlboký, prachový sneh. Značka nikde. Teraz sa naozaj cítime ako v prapôvodnej, neporušenej zimnej divočine. Už len vlky chýbajú. Tu by sme proti nim nemali šancu.
Zostup. Stopa sa neskôr zmenila na kruté brodenie hlbokého snehu.
Vyzerá to tak, že sme v správnej doline, ale bez akejkoľvek trasy. Cestu nám určuje, iba tu a tam vykúkajúci potok Revúca. To je aj naša jediná vodiaca pomôcka, ktorej sa držíme. GPS sa v tom mraze po chvíli odpáli baterka, ale stihneme si pozrieť, že budeme musieť takmer dva kilometre pochodovať v snehu, kým sa dostaneme na asfaltku. Aj to nie je isté, či bude nejakým spôsobom prechodená. Ak by nie, bude to naozaj boj, dostať sa až do dediny, pretože to je ešte poriadny kus.
Potok prekračujeme zo strany na stranu, pretože okolité svahy sú často strmé a chôdza po nich je absolútne nevýhodná. Sneh sa nám prepadáva, a nohy končia v nebezpečných štrbinách medzi naplaveninami potoka. Je tu ľad i voda. Špeciálne nepríjemný je výstup z potoka na breh, kde sú navŕšené neprerazené masy snehu. Narazíme i na značku, ale tá je vedená absolútne nevhodným terénom. Stúpa kamsi do strmého svahu. Rozhodujeme sa preto držať potoka a jeho brehov. Zostáva jedine zachovať pokoj a nevylomiť si členok.
Terén je mimoriadne nepríjemný, sneh je naviaty vskutku rôznorododým spôsobom. Niekde je po členky a hneď nato po kolená až po pás. Ťažko vybrať nejakú konkrétnu cestu. Nakoniec sa začnú v snehu črtať zaviate stopy. Vyzerá to tak, že ich autor stúpal kam až to pustilo a potom to rozumne otočil. My našťastie klesáme. Výstup tadiaľto by bol absolútne nepríjemný. Jedine, ak niekto vyhľadáva podobné zimné radovánky. Ten by tu našiel raj. Vyzerá to tak, že terén nebol vhodný ani na použitie snežníc, ani lyží. Podklad bol totiž dosť technického rázu v dôsledku rôznych naplavenín, kameňov a popadaných stromov. Týmto labyrintom nám pomohli nájsť ideálnu trasu práve staré stopy, čím zároveň chceme pozdraviť ich autora. Stopy nás bezpečne doviedli až k asfaltke.
Asfaltka bola však totálne pod snehom, preto ďalšia vďaka a ospravedlnenie patrí bežkárom, ktorí tu prerazili stopu až do dediny. Využili sme ju a tým pádom sme ju podupali. Našťastie tu boli dve rovnobežné stopy a jedna sa zachovala neporušená. Sneh sa veľmi neprebáral, tak dúfame, že dnes je už stopa znova hladučká ako lusk. Cesta v tieni doliny bola i odtiaľto ešte poriadne dlhá. Prerážať tu sneh by bolo na pokraji rezerv našich síl. A tak sme boli veľmi spokojní, keď sme sa konečne ocitli pri slnkom ožiarenej horárni Hajabačka. Tá je navyše veľmi peknou stavbou. Od nej už nás k autu doviedla komfortne odhrnutá cesta. A tak sa skončilo ďalšie výborné putovanie horami, s kúskom dobrodružstva na záver.
Človek a hory. Radostné brázdenie prašanu.
Zostup Suchou dolinou. V doline bolo oveľa viac snehu ako na hrebeni a oveľa nižšie teploty. Minimá dosahovali -16 až -18 stupňov. Neklamný znak silnej inverzie.
Čo si pozrieť v okolí
- Tlstá a Ostrá Bojmírovím chodníkom - tieto vrcholy Veľkej Fatry musíte navštíviť, viac sa dozviete v našom článku
- Turecká, Staré hory - ďalšie horské obce vhodné ako východzí bod na hrebeň Veľkej Fatry
- Majerova Skala - zaujímavá vyhliadková skala nad Starými horami
- Veľký Choč - populárny vrchol nad Ružomberkom
- Nízkotatranský Salatín - neprávom obchádzaný vrchol nad Liptovskou Lužnou
- Tatry - z Veľkej Fatry sú rýchlo dostupné Vysoké, Západné i Nízke Tatry, môžete tak skombinovať návštevu viacerých pohorí
- Salaš Krajinka - miesto pri Ružomberku, kde sa dá dobre najesť a nemusíte pritom ani robiť zachádzku od cesty
- Kalameny a Liptovský Ján - v oboch obciach sa nachádzajú prírodné, termálne pramene, ktoré sú navyše bezplatné a celoročne využiteľné, po návšteve hôr je to ideálny relax
- Lyžiarske stredisko Donovaly - populárne slovenské lyžiarske stredisko
Ranné hry božstva Rá. Nečudo, že slnko upútalo starých Egypťanov. O to viac nás po mrazivej noci.
Ubytovanie v oblasti Vyšná Revúca - Veľká Fatra
