Útočisko na Malej Bani.Útočisko na Malej Bani. Na Malej Bani sa potvrdilo, že i tenučká celta dokáže značne zmierniť kruté poveternostné podmienky.

Okrem toho, stále slabšie zimy na dolniakoch nútia hľadať sneh čoraz vyššie nad mestom. Našťastie, v Malých Karpatoch sa sneh stále objavuje, aby tak potešil jeho uctievačov a čoraz starších pamätníkov tuhých zím na západe Slovenska. V tomto prípade sme ani nemuseli stúpať veľmi vysoko a postačilo sa vybrať na tento rozkošný kopček.

Navyše.., kváril nás nedostatok voľného času na podobné radovánky v prírode a preto sme zas a znova velebili božstvá, ktoré nám dopriali na rovine horstvo Malých Karpát. Totiž, Malé Karpaty sú pre nás horstvom plným dobrodružstva, hoci výškou práve neprekypujú. Nízka nadmorská výška nám ale vôbec nevadí, pretože ako sa aj počas tohto neopakovateľného zimného bivaku potvrdilo, aj v malých kopcoch sa dajú zažiť veľké veci.

Malé Karpaty a dokonca i tak nízky kopec ako Malá Baňa dokážu poskytnúť absolútne ideálne podmienky na pekný zážitok, ale spĺňajú i predpoklady na otestovanie rôznych druhov výstroja a vašej osoby v nevšedných situáciách, ktoré vám môže príroda pripraviť. S tým rozdielom, že tu sa veľmi jednoducho, doslova za pár minút môžete vrátiť do pohodlia civilizácie. Takýmto testovaním, spojeným s pekným pobytom v prírode, ktorý máme tak radi, mal byť spojený i náš zimný výlet, na ktorý si v nasledujúcich pár riadkoch, teraz už v teple domova, spomíname.

Na Malú Baňu sme sa vybrali, keď v Malých Karpatoch (na rozdiel od mesta) celkom pekne posnežilo a predpoveď hlásila, že výdatné sneženie má pretrvávať i najbližšiu noc. Poďme si teda užiť tento vrchol, kým vládne zima!

V našich končinách totiž zima môže pokojne skončiť i nasledujúci deň. Stačí totiž malé oteplenie a dážď. Hneď je po snehu. Preto sme neváhali a počas pokročilého večera vyrazili z parkoviska nad amfiteátrom v Rači. Poučení z letnej výpravy na Malú Baňu, snažíme sa už od úvodných metrov riadne sledovať značenie a GPS, pretože naposledy sme už krátko po vstupe do lesa zablúdili. Uprostred zasneženej noci je ešte k tomu viditeľnosť zabielených chodníkov dosť mizerná a tak niektoré úseky ideme len odhadom.

Svah je komplet zasnežený a vedie ním niekoľko viac, či menej prešliapaných cestičiek. Keď vystúpame k najvyššiemu bodu tohto svahu, do miest, kde je okraj chatovej oblasti, na krátko sa vydáme nesprávnou cestou. Ono keď človek kecá, ľahko stratí smer. A my vcelku dosť kecáme. Tuším sme rozoberali niečo o tom, že sa jednému z nás mihotajú pred očami hviezdičky v dôsledku hypoglykémie. Napokon však správnu cestu objavíme. V zasneženom, nočnom lese to však nebolo úplne jednoduché  ani s GPS. Nakoniec chodníčkom, zhruba rovnobežným so značeným chodníkom prídeme na vrchol Malej Bane.

Na vrcholku spoznávame známy kríž nad menším zrázom, stôl, hojdačku, i drevenú bedňu, no prekvapuje nás ešte jeden - nový stôl. Práve ten je natoľko primrznutý k zemi, že ním nevieme pohnúť. Vyzerá akoby bol v zemi zabetónovaný. Žiaľ práve v takej polohe, ktorá nám bráni rozložiť si ideálne prístrešok z celty. Nebol by to až taký problém, no zákerný vietor nás núti čím skôr vybudovať nejaké útočisko.

Sú zhruba mínus dva stupne a ako sa tak pasujeme s celtou, ktorú sa snažíme upevniť kolíkmi do skalnatej zeme, niekedy i za pomoci obnažených rúk, zisťujeme, že ak by bolo chladnejšie, môžeme to rovno zabaliť a ísť domov. Ruky by nám bez rukavíc za pár minút v takom vetre celkom zmrzli. Poučné. Bohužiaľ, priväzovanie slučiek ku kolíkom, cez oká celty je v rukaviciach absolútne nepraktické a tak sme nútení dať si ich dole. Škoda, že sme si niektoré veci nepripravili už v teple domova. Neskúsenosť... Keby sme boli vo vážnejších horách a nie týchto hračkárskych, hrozil by vážny problém.

Na Malej Bani si však veci môžeme relatívne bezbolestne vyskúšať. A tak, keď už máme celtu krvopotne pripevnenú, pri naskladaní sa pod ňu razom zisťujeme, že z jednej strany je privysoko a nehorázne pod ňu fúka. Ak bude v noci snežiť tak ako teraz, budeme mať tváre plné inovate. Preto sa podujmeme na syzifovskú robotu a všetko znova preväzujeme a fixujeme.

Na zatĺkanie kolíkov musel postačiť kameň z tunajšieho ohniska. Zem je plná kameňov a na kladivo sme zabudli. Horšie, že niektoré kolíky, ktoré sme potrebovali premiestniť, zo zeme nejdú vytiahnuť a tak ich komplikovane vyťahujeme zapáčením ďalšími kolíkmi. Kvôli kamenistej zemi sa nám dokonca podarilo zopár kolíkov skriviť. No jednoducho hrôza a amatérizmus. To, čo sme mali kedysi v lete rozložené za pár minút, teraz trvá vyše hodiny.  

Rozloženie celty nám zabralo nehorázne veľa času. Rozbalenie spacákov oproti tomu bola už len taká brnkačka. Keď sa v nich konečne uvelebíme, pripneme si na šnúru svetielko, kovové štamperlíky naplníme s Whisky a odrazu sa cítime ako vo vykúrenej obývačke. Kto by to povedal, že tenučká celta a svetielko dokážu toľko zmeniť. Prostredníctvom Whisky sme si odrezali možnosť úprku autom za civilizáciou. A tak nám zostáva prečkať noc na tomto mieste.

Za celtou vanie nepríjemný vietor a sneží. Pod ňou, my dvaja v „romantickom“ bivačíku nad mestom, v zimných spacákoch a bivakovacích vreciach vychutnávame pohodový večer. Krása. Ešte nejaký čas rozoberáme obľúbenú tému optimalizácie horalského výstroja a podobné veci, kým bez špeciálneho signálu odkväcneme. Sníva sa nám kadečo, prípadne sa mrvíme a búchame zvnútra do celty, ktorá sa prehýba pod množstvom snehu a tlačí sa nám do tvárí.

Nad ránom očakávame aktívnych mešťanov so psami na skorej prechádzke. No žiadny psí čumák sa pod celtou neobjaví a naďalej vanie len ľadový vietor. Tentokrát presne z opačnej strany ako večer - od kríža. Porobíme pár ranných fotiek. Obloha je žiaľ zatiahnutá, no výhľad z Malej Bane i tak nesklamal. Vidno pekne zasnežený lesný hrebeň naproti. Vskutku pekné miesto na ranné prebudenie, alebo prechádzku.

Vietor nás dokope rýchlo sa zbaliť a zísť dolu k autu. Pokúšame sa ešte vrátiť alternatívnou trasou a kráčame pomedzi domčeky chatkovej oblasti. V jednom mieste je ale trasa obkolesená plotmi pozemkov a mrežou, ktorá znemožňuje ďalší postup. Sme nútení sa vrátiť a zostupovať znova po značke. Pekným ľudoprázdnym zimným lesom sa dostaneme na parkovisko a tešíme sa na teplo domova.

Zimné parkovanie pod Malou Baňou.Zimné parkovanie pod Malou Baňou. Nad Raču sme sa vyviezli pohodlne autom. Potom už to bolo o tom, nezablúdiť na malokarpatských lesných chodníčkoch, ako sa nám to stalo pri letnom výstupe.

Vrcholový kríž na Malej Bani.Vrcholový kríž na Malej Bani. Ohnisko sme tentokrát nevyužili. Večer to veru na opekanie nevyzeralo. Vial ľadový vietor a snežilo.

Vrchol Malej Bane v zime.Vrchol Malej Bane v zime. Stoly boli k zemi totálne primrznuté.

Ranné blúdenie na zostupe z Malej Bane.Ranné blúdenie na zostupe z Malej Bane. Nakoniec sme narazili na nepriechodnú mrežu v tejto uličke. Boli sme nútený vrátiť sa na turistickú značku, ktorou sme predošlý deň vystupovali.