Ocitnúť sa v Bielovodskej doline je už samo o sebe tak trochu výkon. Toto neopakovateľné miesto leží pre našinca takpovediac „za rohom“. Cesta sem cez jednotlivé horské dedinky len umocňuje odľahlosť týchto končín. My plánujeme túru začať i skončiť v Tatranskej Javorine. Chceli by sme prekonať dve divoké tatranské doliny behom nepretržitého pochodu.
Výhľady z Prielomu. Pohľad na Veľkú Studenú dolinu z Prielomu.
Príchod na miesto činu
Pre bežného pracujúceho, čo je i náš prípad, zrejme neexistuje ideálnejšia možnosť ako dopraviť sa do Tatranskej Javoriny autom. Iná varianta by si vyžiadala mnoho nepraktických prestupov. Z Bratislavy, v piatok po práci naozaj nie je o čom uvažovať. Nakoľko nás čaká takmer 40 kilometrový prechod dolín, radi by sme boli v mieste štartu čo najskôr.
Po príjazde plánujeme prebdieť do rána na miniparkovisku uprostred obce, oproti miestnemu úradu. Ako sa ukáže, parkovisko je oplotené, s príjemným trávnikom a tak hádžeme na zem celtu a vedľa auta sa zložíme do spacákov. Leto končí, noc je však príjemná. Nebo plné hviezd a les plný zvukov jelenej ruje. To je pre mešťanov neobvyklá kulisa. Spať však naozaj veľmi neplánujeme a vyrážame ešte za tmy.
Prístrešok v Bielovodskej doline. Takýchto prístreškov bolo v rovinatej časti doliny hneď niekoľko.
Lysá Poľana vo svetle čeloviek
Ráno, ešte za tmy kráčame asfaltkou do Lysej Poľany. V aute sme mali i skladacie kolobežky, aby sme si nepríjemnú časť pochodu urýchlili. Nakoniec sa rozhodneme pre čisto peší prechod, pretože do tejto obce je to iba kúsok cez dva kilometre. Po úvodnom stúpaní sa dostávame k zostupu do spomínanej obce. Na kolobežkách by to veru bolo rýchle. Inokedy.
Ani nevieme ako, a už sa lúčime s touto dedinkou. Lysa Poľana i Tatranská Javorina sú naozaj zastrčené miesta v horách, ďaleko od turistického ruchu južnej strany Tatier. A to nám vyhovuje. Dáva to tušiť atmosféru v Bielovodskej doline, kde sa navyše nenachádza žiadna turistická chata. Konečne iba my a hory.
Strážcovia Bielovodskej doliny. Vrchy v doline akoby tvorili hradbu a chránili niečo veľmi cenné. Možno nejakú princeznú.
Prechod Bielovodskej doliny
Modrá turistická značka kopíruje v podstate jediný chodník dolinou. Nie je kde zablúdiť. Postupne sa vnárate do hôr, širokou lesnou cestou. Najskôr do smrekového lesa popri Bielej vode, ktorá dáva doline meno. Tento horský potok pôsobí na jeseň pokojne, je však jasné, že keď je vody dostatok, môže ísť o pomerne dravú horskú riečku. Vyplašíme obrovské lane na jej brehoch. Oproti malokarpatským srnám sú to neobyčajne veľké tvory.
Míňame Tisovky po ľavej strane. Populárny ľadolezecký terén. Dolina je v týchto miestach široká, krásna, skvelý terén pre trailrunning. Stúpa iba mierne. Sme tu za úsvitu a tak ešte viac vynikne jej odľahlosť a divokosť. Odrazu sa na plátne objaví projekcia vzdialených končiarov. Z tohto obrazu ide pokoj. Idylka. Tým, že stúpanie je zatiaľ iba mierne, priestup dolinou si možno vychutnávať.
Biela voda. Potok, ktorý dal meno okolitej doline. Vytvára veľmi príjemné zákutia.
Lesom Bielovodskej doliny. Keď sa úvodná lesná cesta zmení na horský chodník, začne sa prvé vážnejšie stúpanie.
Po trase je viacero turistických prístreškov a horáreň. Našla sa i studnička. Popri značke je takisto viacero plies. Vodu si však nesieme v batohoch. Nabrať by sa síce dala i z Bielovodského potoka, alebo potoka Javorinka v Javorovej doline. Rátame však so zastávkou na Zbojníckej chate, ktorá je nápojmi vybavená až až. Ak by to bolo nutné, dá sa ešte zastaviť na Téryho chate.
Neskôr, keď sa lesná cesta zúži, nastupuje úzky horský chodník, ktorý neskôr prejde až nad pásmo kosodreviny, až takmer k Hviezdoslavovmu vodopádu. Stále je na čo pozerať, najväčší dojem však robí východná stena Mlynárika. Zdá sa ťažká na prelezenie, ale o to krajšia. Vrch má 1790m, no pôsobí oveľa mohutnejšie. Z dna doliny rastie rovno do neba a cítite sa tu maličkí. Pohľad na Mlynárika je pomerne neošúchaný. Nejde o často prezentovanú tatranskú horu. Kdesi ju opísali ako „k nebu trčiaci čokoládový špic“. Presne taký je Mlynárik, až na to, že je poctivo žulový. Zastavujeme pod stenou na chvíľku pri obrovskom balvane na brehu Bielej vody. Stena má výšku 300m, ale javí sa ako tisícmetrová. Krása. Oproti nej Sme len ako takí mravci.
Od tohto miesta horolezecky významných štítov už len pribúda. Či je to Ganek, Rumanov štít, Kačací Mních, alebo Batizovský šít. Týčia sa nad priľahlou Kačacou dolinou a nasledovné hodiny vám budú vytvárať jedinečnú kulisu. Nachádza sa tu i Zelené Kačacie pleso a v diaľke si môžete všimnúť Ťažké pleso.
Vstup medzi vrchy. Bielovodská dolina najskôr veľmi príjemne stúpa popod obrovské štíty.
Spätný pohľad na Bielovodskú dolinu. Takéto výhľady sa vám naskytnú z miesta nad Hviezdoslavovým vodopádom.
Do Litvorovej doliny a sedla Prielom
V týchto miestach Bielovodskej doliny už sa pohybujete čisto vo vysokohorskom teréne, po skalnatom chodníku. Ide o klasický tatranský žulový chodník. Stúpanie nie je nijako extrémne, strmší výšvih je medzi Litvorovým a Zamrznutým plesom. Tu sa otvárajú pekné výhľady na skupinu Hrubej veže 2086m. Oblasť taktiež málo fotená a preto rovnako málo známa. Priamo pri Litvorovom plese sa nachádza bivak pod skalou. Využiť môžete aj zvetraný spacák, ktorý tu ktosi zanechal.
Prechod popri Zamrznutom plese a dosiahnutie neďalekého sedla Prielom predstavuje najvyšší bod prvej časti túry. Ale to už sa nachádzate v Litvorovej doline. Tá začína v miestach Hviezdoslavovho vodopádu. Od plesa by ste sa mohli vybrať na Poľský hrebeň, čo je krátky výstup po zelenej značke. Ide o sedlo spájajúce Velickú a Litvorovú dolinu. Z Poľského hrebeňa okrem iného začína populárna horolezecká hrebeňovka tzv. Martinovka, vedúca až na vrchol Gerlachu. Poľský hrebeň dnes vynecháme a pokračujeme do Prielomu.
Konečne nás čakajú technicky najzaujímavejšie pasáže prechodu. Tie sú pre každého horala príjemným a atraktívnym spestrením túry. V našom prípade ide o tri sedlá - Prielom, Priečne sedlo a Sedielko.
Cestou do Litvorovej doliny. Ak si privstanete, môžete si vychutnať horské divadlo spojené s východom slnka.
Hrubá veža 2086m. Tento výrazný končiar je pomerne málo známy.
Cesta do Prielomu vedie najskôr cez sutinovisko, kde sa chodník občas stráca a môžete sa dostať do nepríjemného terénu, kde ľahko zhodíte kameň na ľudí pod vami. Preto opatrne. Možno za hmly by tu mohol vzniknúť orientačný problém, ale inak je cesta jasná. Po prekonaní sutinoviska sa ocitáme na začiatku reťazí do Prielomu. Toto miesto je vhodné na krátku pauzu a kochanie. A na odloženie palíc, ak ich používate. Pri výstupe do sedla vám budú v rukách vyslovene prekážať.
Štíty sú všade naokolo, pod nami podlhovasté Zamrznuté pleso a nad nami stúpanie žliabkom. Vyrazíme po reťaziach a umelých pomôckach, resp. vyhýbame sa im, pretože pri výstupe nám skôr zavadzajú. Skala je dostatočne chytovatá a výstup priamo po nej sa nám vidí pohodlnejší ako po reťaziach. Reťazový úsek je strmý, tvorený užším žľabom, ale za dobrých podmienok, to nie je žiadna extrémna prekážka ani pre bežnejších turistov.
Čoskoro sme na vrchole stúpania v neveľkom sedle. Cesta do Prielomu trvá spod Poľského hrebeňa netrvá dlho. Do 40min by ste to mali zvládnuť. Výhľady sú stále čarovné, vysokohorské, ako sa patrí. Horšie už to je so zostupom. Zostup smerom k Zbojníckej chate je totiž naozaj nepríjemný. Všetko naokolo je rozlámané a chôdza je nepríjemná, i keď nehrozí vyslovene nebezpečný pád v exponovanom teréne. Našťastie pohľad do Veľkej Studenej doliny všetko vynahradí. Po ľavici máme Svišťový štít 2383m. Pozdĺž Veľkej Studenej doliny sa po jej pravej strane tiahne Vareškov hrebeň medzi Bradavicou 2476m a Slavskovským štítom 2452m. Naľavo sú to potom Javorové štíty (Malý 2380m a Veľký 2418m).
Po prvom strmšom zostupe, už to ide lepšie a rýchlo dosiahneme Zbojnícku chatu. Tu si spravíme približne hodinovú zastávku a trochu podporíme chatu. Dávame si kompletný obed a čaj. Všetko klape, počasie je ideálne a na chate nie je extrémny pretlak návštevníkov. Čo sa týka sedla Prielom, ešte je potrebné doplniť, že je obojsmerne priechodné. Nachádza sa vo výške 2288m.
Zamrznuté pleso. V závere Litvorovej doliny vás značka prevedie popri tomto prírodnom výtvore. Chodník je viditeľný i na fotke.
Výstup do Prielomu. Do sedla Prielom vám od Zamrznutého plesa uľahčia výstup technické pomôcky ako kramle a reťaze.
Smer Priečne sedlo
Po občerstvení na chate meníme farbu značky na žltú a dlhou vrstevnicou, traverzujúc Javoráky, Ostré štíty a Širokú vežu sa dostaneme k stúpaniu do Priečneho sedla. Vrstevnica je naozaj dlhá a tak niektorí cestu rôzne skracujú, no nezdá sa, že by to bolo časovo výhodnejšie. Po pravici ešte minieme Streleckú vežu, ktorá z tejto strany absolútne nepripomína štít. Jedná sa však o pomerne obľúbený začiatočnícky horolezecký terén, ktorý je rýchlo dostupný zo Zbojníckej chaty. Do Priečneho sedla vedie chodník po nepríjemnej suti, ale je to krátky úsek. Hore ste rýchlo.
Zbojnícka chata. Po zostupe zo sedla Prielom odporúčame zastaviť sa tu aspoň na čaj.
Chaos na reťaziach v Priečnom sedle
V minulosti sedlo nebolo z tejto strany oficiálne priechodné. Šlo o jednosmerku z Téryho chaty. Pred nedávnom však boli dobudované reťaze a tak je možné pohybovať sa v oboch smeroch. Žiaľ na reťaziach vládne chaos. Mnohí turisti o tejto novinke nevedia a použitie reťazí nie je nijako ozrejmené. Reťaze sú zdvojené, ale osadené dosť blízko seba a tak vystupujúci turisti často ľubovoľne vyberajú tú-ktorú líniu reťazí. Hoci jedna línia slúži na výstup a druhá na zostup. Tí čo vystupujú od Téryho chaty by sa mali držať na pravej reťazi a zostupujúci zase na pravej v smere zostupu.
Priestup Priečneho sedla nie je pre každého. Ide o exponovaný terén s dĺžkou niekoľko desiatok metrov. Je dobre zabezpečený reťazami. Preistený je týmto spôsobom kompletne, ale expozícia v stene vedúcej k najvyššiemu bodu výstupu môže byť pre ľudí s odporom k výške naozaj nepríjemná. O to viac nepríjemný je zostup touto stenou k Téryho chate. Musíte vedieť ako po reťaziach efektívne zostupovať. V našom prípade sme na zostupe k Téryho chate boli jediní a mali sme problém najmä s neustálim vyhýbaním sa protiidúcim turistom. Za ideálneho stavu dokáže byť turista zvyknutý na takéto technické pasáže do piatich minút dole. V opačnom prípade sa zostup môže niekoľkonásobne pretiahnuť.
Problémom je, ak sa niekto uprostred steny doslova „zasekne“, keď si uvedomí expozíciu v akej sa práve nachádza. Chvíľku pozorujeme staršiu pani ako má na začiatku reťazí psychický problém nastúpiť do steny. Asi po piatich minútach neúspečných pokusov ju odhovárame od výstupu. Zachová sa rozumne a od priestupu upúšťa.
Klesanie z Priečneho sedla do Malej Studenej doliny. Zostup uľahčujú reťaze, ktoré sú natiahnuté pozdĺž celej skalnej pasáže.
Priečne sedlo - aké vlastne je?
Priečne sedlo je malá „bránka“ medzi dolinami. Jeho najvyšší bod sa nachádza vo výške 2352m medzi Širokou a Divou vežou. Ide o turisticky prístupné sedlo a v oblasti Vysokých Tatier zároveň o mimoriadne populárny bod. V súčasnosti je obojsmerne priechodné po žltej turistickej značke a tak tvorí prechod medzi Malou a Veľkou Studenou dolinou. Zároveň prepája chaty Zbojnícku a Téryho. Sú z neho jedinečné výhľady na Lomnický a Pyšný štít.
Toto Sedlo si získalo popularitu exponovaným, technickejším terénom v smere výstupu od Téryho chaty. Každý turista, ktorý sa chce pochváliť, čo už v Tatrách zvládol, sa sem istotne skôr, či neskôr vyberie. Samozrejme priestup sedlom predstavuje krásny zážitok uprostred hôr. Je logické, že priťahuje viac ako iné miesta v Tatrách. Niekto si náročnosť Priečneho sedla prezistí vopred, iní idú naslepo.
Čo sa týka náročnosti a obťažnosti Priečneho sedla, jednoznačne možno konštatovať, že by sa sem mali vybrať skúsenejší turisti. Tí, ktorí majú skúsenosti s pohybom po reťaziach, vo vyššej výške. Terén nie je vyslovene technicky ťažký, ale expozícia vo výške nie je pre každého. Osoby citlivejšie na pohyb vo výške tu môžu dostať závrať, čo sa tu už zjavne mnohokrát stalo. Nie je nič horšie ako zostať uprostred výstupu do Priečneho sedla a zablokovať seba i ostatných turistov. To je i ďalší faktor, ovplyvňujúci pohyb priečnym sedlom - masa ľudí, ktorá sem smeruje. Ničím výnimočným nie sú zápchy na reťaziach, neistota po ktorej reťazi pokračovať, možnosť zhodenia kameňa na osoby pod vami.
V skalách pod Priečnym sedlom. Za ťažších terénnych podmienok to tu nie je žiadna sranda. Prechod Priečneho sedla si dobre naplánujte.
Sedlo je obojsmerné, ale na začiatku reťazí chýba označenie, ktorá línia reťazí patrí pre výstup a ktorá pre zostup. To je zdrojom chaosu v sedle. Platí, že na výstupe i zostupe je potrebné sa držať na z vášho pohľadu vpravo vedenej reťazi. Reťaze sú vedené blízko seba a tak si turisti často vyberajú reťaz, ktorá im práve príde najvhodnejšia, čo vedie k spomínaním zápcham a podobne. Spomalenie často spôsobí i pomalší turista, keď musíte pri postupe za ním čakať. V horšom počasí to nemusí byť nič príjemné.
Prechod Priečneho sedla si vyžaduje aj istú mieru fyzickej kondície. Ak sa budete priveľmi „vešať“ na reťaze, bude to chcieť naozaj silné ruky. Nie každý má totiž odvahu, reťazí sa iba zľahka pridŕžať a veriť nohám.
Do sedla odporúčame zobrať si poriadnu horskú obuv. Nemusí ísť vyslovene o vibramy, ale potrebujete topánky s poriadnou podrážkou. Sedlo sa dá prejsť i v horskej bežeckej obuvi, ale to už si musíte naozaj pri pohybe v horách veriť. Naproti tomu paličky vám tu budú na obtiaž a pred nástupom na reťaze ich odložte. Pripevnite si ich na batoh. Celý čas totiž pôjdete s rukami na skale, alebo reťazi.
Záverom možno zhodnotiť, že zdatnejší turisti za dobrých podmienok vystúpia i zostúpia Priečnym sedlom bez problémov. Čisto technicka náročnosť nepredstavuje vážnejší problém. Osoby s menšími skúsenosťami a závraťou sa pri pohybe v týchto miestach môžu dostať do problémov. Rovnako ako môže prechod sedlom skomplikovať spomínaná masa turistov. Náročnosť prechodu Priečnym sedlom stúpa s náročnosťou poveternostných podmienok. Ak to tu nepoznáte, vyrazte len za dobrého počasia.
Pohľady od Priečneho sedla. Na obzore Lomnický a Pyšný štít.
Stúpame do Sedielka
Po zostupe z Priečneho sedla prídeme k rázcestiu pri Pfinnovej kope, nad Téryho chatou, a prejdeme na zelenú turistickú značku. Výstup do sedla Sedielko môže začať!
Výstup do Sedielka (2372m), najvyššie položeného turisticky prístupného sedla, je charakterisktický množstvom, umelo vybudovaných schodov. Toto schodisko vidno už zďaleka. Sedlo je priechodné z oboch smerov t.j. Z Malej Studenej i Javorovej doliny, pričom toto schodisko sa nachádza v závere prvej z menovaných dolín.
Výstup začína pri Modrom plese a prebieha pod majestátom Malého Ľadového štítu 2603m. Ten nie je turisticky prístupný, ale práve zo Sedielka naň vedie chodník. V Sedielku sme behom dvadsiatich minút. A v ňom sa nám otvoria výhľady do Javorovej doliny a extrémne fotogenické pohľady na Javorové a predovšetkým Ostré štíty. Sú to pomerne málo známe pohľady na Vysoké Tatry. Pravdepodobne z dôvodu odľahlosti uvedenej doliny, neexistencii chaty v nej a obmedzenému spojeniu do Tatranskej Javoriny. To nám však vôbec nevadí, práve naopak, Sedielko je bránou do divočiny. To poteší každého horala.
Chvíľku v sedle posedíme. Je rovnako málo rozľahlé ako predošlé dve. Vpravo sa týči chrbát, ktorým vedie chodník na vrchol Malého Ľadového štítu. Práve ním zostupujú horolezci. Vraj liezli Cestu k Slnku. Jednu z tatranských klasík.
Pridaj chlapče! Po tomto schodisku budete stúpať do sedla Sedielko z Malej Studenej doliny.
Ostré štíty. Pri zostupe zo sedla Sedielko do Javorovej doliny sa na nich určite pokocháte. Ak nebude práve hmla.
Javorovou dolinou
Mohutnosť a divokosť Javorových štítov si treba vychutnať na vlastnej koži. Ak sa vám už Tatry z juhu zdajú „obkukané“ jednoznačne odporúčame vyraziť na sever pod Javoráky. Tieto štíty sa javia také odmietavé a neprístupné, že je celkom logické, že sú cieľom najmä zimného lezenia. Ich stenami vedie nespočetné množstvo lezeckých ciest. Divokosť Javorovej doliny turistu až zaskočí. Horšie je, že zostup zo Sedielka je naozaj nepríjemný, akoby nekonečný, hoci po relatívne dobrom chodníku.
Kráčame okolo Žabieho Javorového plesa popri potoku Javorinka. To sú jediné zdroje vody, ktoré tu nachádzame. Štíty nad nami sú obrovské a mračia sa. Neprší však. Dolina je ľudoprázdna, stretáme len dvoch ľudí. Absolútny kontrast s južnými dolina, kde sú i turistické chaty. Áno aj v Tatrách sú ešte takmer nedotknuté miesta odolávajúce náporu más. Pritom sú rovnako atraktívne.
Javorová dolina určite nesklamala, len my sme už akosi unavenejší. Zostup do dediny sa zdá nekonečný, vlečieme sa lesom. Znova sa ozýva ručiaci jeleň. Sme kúsok pred Tatranskou Javorinou. Priamo pri chodníku nájdeme prameň a neskôr i prístrešok, podobný tým z Bielovodskej doliny.
Dáme si ešte krátku pauzičku. Dedina už je naozaj blízko a záverečný úsek vedie po novej asfaltke. Našťastie nie je príliš dlhý. V obci prechádzame okolo pekných drevení a nakoniec sme na parkovisku, kde sme nocovali. Tým sa uzatvára náš dnešný okruh a plní sa jeden z dávnejších snov. Bola to túra ako sa patrí. Od svitu do mrku.
Mostík cez potok Javorinka. Javorová dolina sa pri zostupe zo Sedielka javí takmer nekonečná.
Chmáry nad Javorovou dolinou. V Javorovej doline sme mali už len minimum výhľadov.
Kam sa vybrať po túre
- Tatranská Javorina - priamo v obci sa nachádza reštaurácia, no nevyskúšali sme ju
- Kaďa v Liptovskom Jáne - prírodný termálny prameň s vlažnou vodou, ktorá vám ale pôsobením v nej obsiahnutých plynov krásne rozohreje telo a kĺby po absolvovaní akejkoľvek vysokohorskej túry. Kúpanie je celoročné a bezplatné.
- Termálne kúpalisko Vrbov - príjemné termálne kúpalisko s termálnou vodou
- Tatranská Lomnica - v lokalite električkovej stanice nájdete množstvo reštaurácií, kde sa dá po túre dobre najesť
- Ždiarsky dom - na tomto mieste pochopíte, že i minimúzeum histórie života obyvateľov v tejto oblasti nemusí byť nuda. Návštevu odporúčame.
- Starý Smokovec - miestnu cukráreň odporúčame na doplnenie energie spálenej počas prechodu dolín
- Belianska jaskyňa - najväčšia a jediná sprístupnená jaskyňa v TANApe. Táto mimoriadne obľúbená jaskyňa sa nachádza neďaleko Tatranskej kotliny.
