Notoricky známa malokarpatská sedemstovka Vysoká je charakteristická najmä veľkým vrcholovým krížom, peknými výhľadmi a možno niektorí fajnšmektri poznajú i tunajší, tak trochu ukrytý, symbolický cintorín. Málokto sa však vydá pozrieť si zuby Vysokej. Pozrieť sa Vysokej na zúbky však vôbec nie je strata času. Tuší o nich iba málo turistov, hoci sú dobre viditeľné aj z hlavnej hrebeňovej trasy, z červenej značky smerom na Taricove skaly.
Ďalší výrazný zub Vysokej. Zuby sú vápencové. Dobre je ich vidno i z hlavného hrebeňa Malých Karpát z oblasti Taricových skál.
Ako sa dostať na zuby Vysokej
Obvyklým východiskovým bodom na Vysokú je obec Kuchyňa. Dá sa sem veľmi pohodlne doviezť autobusom a samozrejme autom. Tu začína i turistická značka. My sme chceli ušetriť čas a tak sme sa autom odviezli až na Vývrat, kam vedie asfaltka. Na Vývrate sa nachádza zopár stavieb, okrem iného nové rekreačné centrum, ktoré je zatiaľ nedostavané (2016) .
Na Vývrate sa dá zaparkovať pri ceste a značkou z Kuchyne pokračovať k vrcholu Vysokej. Ušetríte si tým prechod jedného menej záživného kopčeka nad Kuchyňou. Kto však ešte nebol na Vysokej nebude ľutovať ak si prejde trasu z dediny. Po ceste sú pekné lúky, kde sa často pasú stáda kráv. Môže to byť pekný, alebo aj trochu stresujúci zážitok. Napríklad ak vám cestu skríži statný býček.
Hrebeň Prístodolku. Neobvyklým chodníkom, po skalnom chrbte Prístodolku, k vrcholu Vysokej.
K zubom Vysokej z Vývratu cez Prístodolok
Z Vývratu vedie pohodlná turistická značka až na vrchol Vysokej, za ktorým sa nachádzajú i zuby Vysokej. Na tejto značke zaujme kratší pochod po bývalej lesnej železnici, z ktorej sú ešte dodnes viditeľné zvyšky drevených, železničných podvalov. My však krátko po opustení tejto železničnej trate, opustíme i značku smerom ku kopcu Prístodolok. Podľa mapy sa v jeho vrchných partiách má nachádzať dlhší pás skál. Preto odbočíme vľavo, priamo do strmého kopca, kolmo na vrstevnice.
Čoskoro sa dostávame do menšieho sedla, nad ktorým sa týči veľká hŕba skál. Je to niečo podobné ako nahromadené skaly v Nízkych Tatrách v oblasti Chopka, ale v menšom vydaní. Každopádne neobvyklá vec v Malých Karpatoch. Držiac sa hrebeňovej linky kopca stúpame na hrebeň. Ide o zimný, decembrový výstup a skaly sú kompletne pod snehom. Stúpa sa dobre, výstup sťažujú iba veľkou vrstvou inovate obalené haluze stromov. Je tu badateľná prť lesnej zveri, ktorej pár jedincov sme stretli v spomínanom sedle. Tieto stretnutia sú vždy zaujímavé. Obzeráme sa vzájomne, nechápajúc, čo tu ten druhý pohľadáva.
Hrebeň Prístodolku je rozhodne zaujímavý. Tvorí ho niekoľko sto metrov dlhý pás skál. Nie je to nuda, no výhľady nie sú dnes žiadne. Všade je hmla. Všetko vynahrádza prekrásna inovať a zasnežené okolie. Terén je technickejší, je potrebné opatrne našľapovať. Cestu nám zahatá skalná bariéra, asi 5m vysoká. Ozvláštnime si prechod a lezieme naprieč ňou. Skala drží, hoci vápenec pôsobí rozlámaným dojmom. Hrebeňom pokračujeme ďalej až do najvyšších partií Prístodolku. V jednom mieste zaujme prekrásny, živlami formovaný, zamrznutý strom. Za týmto bodom nasleduje zostup skalami. Miesto sa dá obísť miernejším terénom, ale radi si vychutnáme práve tieto technické obtiaže.
Vrcholové partie Prístodolku. Hrebeň je ostrý a zrejme sú z neho pekné výhľady. My sme však zažili stiahnutú roletu oblohy nad kuchynskými Karpatami.
Keď už to vyzerá, že s technickými úsekmi je koniec, znova sa dostaneme na skaly. Vystúpime hore a odrazu sa ukáže záveterný svah, ktorý je dnes po ľavici. Absolútne neočakávane sa asi na tridsať metrov od nás zjaví črieda diviakov! Znova sa natíska otázka, čo tu kto pohľadáva. Po chvíľke vzájomného rešpektu diviaky volia ústup. Prekrižujú hrebeň a my zapískame bezpečnostnou píšťalkou na batohu, aby sme ich motivovali k ústupu. Diviaky nastražia uši. Vidno ako nimi sondujú. Potom pomaly zmiznú. Veľmi obozretne stúpame ďalej hrebeňom. V mysli sa vynorí myšlienka, aké ľahké by bolo diviaka na takúto vzdialenosť odstreliť a zároveň úcta ako dokážu v tak chladnom počasí prežiť kopec dní. My však lovíme len fotografické zábery, škoda že sme nemali práve fotoaparát po ruke.
Mrzne a fúka ľadový vietor. No diviaky spokojne pochodujú. Dúfame, že už ich nestretneme a keď už, tak len s digitálom v ruke. Zrejme boli pokojné, lebo nemali mladé a nechcelo sa im plytvať energiou na naháňanie nešťastníkov v goráči :).
Čoskoro sa objaví sedielko, kde sa znova dostávame na modrú značku. Odtiaľto stúpame k vrcholu Vysokej. Ide sa dobre, niekdajšie voľné prietranstvo pod Vysokou je ohraničené plotom. Čoskoro dosiahneme vrcholový kríž, ktorý je vrátane neďalekého stožiara obrastený niekoľkocentimetrovou vrstvou inovate. Naše dobrodružstvo začína vlastne až teraz.
Skalná prekážka v hrebeni Prístodolku. Po vyškriabaní sa na túto skalu sa kúsok pod hrebeňom znenazdajky vynorila črieda asi ôsmych pokojne stojacich diviakov.
Kríž na Vysokej. Fotogenický kríž tentokrát zaujal skôr masívnou inovaťou.
Zuby Vysokej
Krátko po zostupe z najvyššieho bodu Vysokej sa čistinkou, pokrytou rozprávkovými stromami odpája chodník k zubom Vysokej. Je to v mieste, kde modrá značka začína výrazne klesať smerom k hlavnému hrebeňu Malých Karpát. Zuby Vysokej v podstate predstavujú pokračovanie hrebeňa Vysokej. Ide o skalný hrebeň podobný hrebeňu Vápennej, v tomto prípade tvoreného oveľa výraznejšími zubami. Dnes sú zuby pod snehom a práve to umocňuje celkovú atmosféru prechodu.
Fúka silný ľadový vietor, zuby sú obalené námrazou. Prekvapí ich výška v niektorých miestach. Odhadom môže ísť až o tridsať metrové skalné veže. Na ich strmšej strane skala pôsobí rozlámane. Dnes nie je vidno do diaľav, ale za pekného dňa tu zrejme zažijete pekné výhľady, čo dokazujú i značky v mape. Napriek nízkej viditeľnosti sa prechodom bavíme. Niekto tu pred nami dnes bol. Vidno čerstvé stopy v snehu.
Stúpame skalným hrebeňom až na jeho záver, približne do výšku 500m. V tomto mieste to vyzerá na strmý zostup do okolitého lesa. Čas občerstviť sa. Medzi zubami, v závetrí zakladáme poľnú kuchyňu a vyskúšame čínske nudle. Prsty bez rukavíc okamžite mrznú. Obed sa však podarí. V chladnom počasí rýchlo jeme. Jazyk je spálený, prsty zmrznuté. Môžeme vyraziť späť k autu, hoci by sa dalo pokračovať k bralám Taricových skál. Niekoľko stometrovú Cestu zubami teda absolvujeme znova. Z vrcholu Vysokej už iba po modrej značke zídeme na Vývrat v očakávaní ďalšieho malokarpatského dobrodružstva.
Jeden z markantnejších zubov. Z pravej strany zubov sú približne 20-30 metrové zrázy.
Živá a neživá príroda. Zuby predstavujú prekrásnu kombináciu živej a neživej prírody. Skaly i stromy sú tu jedinečné. Počas našej túry tento fakt umocnili zimné podmienky.